Tragický románik prerastenej gorily

Všetko by bolo pravdepodobne inak, keby som posledný zhruba rok tak intenzívne neulietaval na seriáloch. Nejde o žiadne sledovanie trendov, ani o kladenie prstov na tep doby, len ma bavia. Času je zúfalo málo, a aj tú trochu, čo mám, investujem do Lost-u, Buffy, premožiteľky upírov, Angely, Firefly, Veroniky Mars, The 4400, The Black Books-u, Spaced-u, Invasion-u, Supernatural-u, Surface-u, Prison Break-u, Dead Like Me-u, Wonderfalls-u, Desperate Housewives-iek, Scrubs-u, Deadwood-u a tradične do Futuramy a Simpsonovcov. Dokonca sme s priateľmi založili klub Cyberhome, diskusný krúžok, v ktorom sa delíme o naše seriálové zážitky. Vášeň pre seriály, živená objaviteľským syndrómom, sa už na nás začala podpisovať, do vedomia sme si dobrovoľne implantovali seriálový patogén a on si začal vyberať svoju krutú daň. Čosi nás postihlo, čosi, čoho symptómy prvý popísal kamarát Laco, zvaný „Strašnej Láďa“. Aké sú? V prvom rade dokončujeme cudzie príbehy. Niekto začne rozprávať historku, deliť sa so zážitkom, ale už ju nedokončí, hneď po zápletke sa jej zmocníme a vyrozprávame ju zaňho. Je to celkom fajn, akurát sa zväčša nedozvieme, ako to bolo naozaj. Druhý symptóm je horší, signalizuje pokročilé štádium seriálofílie a týka sa našej neschopnosti dívať sa na príbehy s minutážou dlhšou ako päťdesiat minút. Nech sa dívam na čokoľvek, zhruba po hodinke sa začnem nudiť, bez ohľadu na kvalitu.

Dnes, po Jacksonovom King Kongovi, som sa rozhodol začať epickú terapiu. To preto, že King Kong sa mi zdal síce vynikajúci, ale nudný. Tri hodinky aj sedem minút, to sú tri seriálové epizódy, s troma hlavnými fragmentárnymi príbehmi rozširujúcimi seriálový metapríbeh a ďalšími, aspoň šiestimi sekundárnymi líniami (a je v tom aj prestávka na WC a varenie kávy). Jackson za ten čas vyrozpráva príbeh len jeden, a aj ten všetci poznáme. Je úžasný, krásny, silný, plný napätia, dobrodružstva a lásky, dych berúcich obrazov a scén, láskavých vtipov, dramatických momentov, veľkých emócií, retro poetiky a King Konga, o ktorom, keď sa objaví na plátne, behom piatich minút prestanete uvažovať ako o zhluku digitálnych dát. Stále je to však len jeden príbeh, a ja som zvyknutý absolvovať za rovnaký čas aspoň tri. Dúfam teda, že problém nemá Jackson, a King Kong už vôbec nie, ale ja.

Ignorujme teda, že som sa nudil, a poďme konečne k veci. Jacksonovho King Konga môžeme pokojne považovať za najočakávanejší film tohto roka. Oslavovaný demiurg filmového Pána prsteňov a nezabudnuteľný kráľ akostného splatteru už nemusí nikomu nič dokazovať. Len si jednoducho splnil svoj sen a štúdio to stálo viac ako dvesto miliónov dolárov. Dúfam, že sa vrátia do posledného centu a zarobia aspoň raz toľko, lebo King Kong je jeden z najdiváckejších filmov, aké som kedy videl. Keby všetok prvoligový mainstream vyzeral takto, nikomu by nenapadlo vnímať slovko komerčný v spojitosti s filmom ako čosi negatívne, nízke, hanobiace. Polhodinku po začiatku je už zápletka rozvinutá do tej miery, že nám nič nebráni ocitnúť sa spolu s hrdinami na dosiaľ neobjavenom legendárnom Ostrove lebiek. Vizuálne a trikárske orgie sa môžu začať. Domorodci sú dostatočne degenerovaní a divokí, Kong drsný a veľký, krajina nehostinná, prehistorické potvory dostatočne prehistorické a potvorské. Užijeme si toho všetkého do sýtosti a možno by to aj stačilo, ale to by Jackson nesmel chcieť, aby jeho hrdinovia neboli len figúrkami, ale skutočne hrali. Darí sa im to, všetkým vospolok, ale nikomu nie až tak dokonale ako King Kongovi. Je to dravec, šelma, a zároveň troška väčší plyšák, ktorého by si človek pokojne vzal domov na chov. Čosi by sa muselo urobiť s tým smradom, ale inak žiadny problém.

Filmy sú výlety kamsi inam zo všednosti, žiadna chudoba nie je taká tragická a bolestivá, ak je kdesi v okolí kino. King Kong Petra Jacksona je presne takýto výlet. Obsahovo ani formálne by nemal uraziť nikoho, kto má všetkých doma. Z tohto hľadiska by som ho za výnimočný nepokladal, to až potom, keď do hry vstúpi druhý plán, či presah, ak chcete. Jacksonov King Kong je oslava a pocta časom, keď bola kinematografia na svojom absolútnom vrchole, podobná pocta ako nedocenený Svet zajtrajška (Sky Captain and the World of Tomorrow, 2004) Kerryho Conrana. Zároveň je komplexným, z hľadiska kompozície a štruktúry, ale samozrejme aj výpravy, nesmierne precíznym retrom, zvonka aj zvnútra. Jackson zasadzuje svojho Konga do faktografických historických kontextov, nielen vonkajších, ale aj vnútorných. Odkazy kotviace fiktívneho režiséra a producenta Carla Denhama v reálnom svete kinematografie tých čias nie sú len zbytočnými intertextuálnymi lahôdkami pre zopár zasvätencov a filmových historikov, ale plnia regulárnu dramatickú funkciu, vďaka ktorej o Denhamovi uvažujeme ako o reálne existujúcom tvorcovi. Jeho príbeh sa nám potom zdá uveriteľnejší, nie reálny samozrejme, ale nespochybňujeme ho od začiatku ako – vzhľadom na realitu a dobový kontext – číru fikciu. A Jacksonov King Kong je samozrejme remake, teda znovu nakrútený film. Asi netreba dodávať, že výborne. Tak prestaňte čítať a choďte sa pozrieť na King Konga do kina, pukance a kolu so sebou, to najväčšie vedierko a téglik, tri hodinky je dosť, tých dvesto miliónov dolárov sa fakt musí vrátiť. Ak nie, pokojne môžeme kinu prestať veriť.

Pokračujete v čítaní? No, ako chcete, ale teraz to už bude len o tom, aby som sám pred sebou nestratil tvár. Nudil som sa, a čo keď to moja vina nie je, ani vina seriálčekov? Že by som si kopol? Nie! Čakajúc na Jacksonovho King Konga, čakal som viac. Možno pre tú masívnu kampaň, možno preto, že som kdesi hlboko v jadre rojko a optimista, možno preto, že mám Jacksona rád (najradšej za Meet the Feebles, 1989). Čakal som film – inštitúciu, FILM, FILM! Prečo som sa nedočkal? Nazdávam sa, že preto, že keby Jackson nebol vizionár, bol by gýčiar, majster pekných obrázkov bez obsahu, alebo, čo je horšie, umelec zahľadený do seba, fanatik. Bojím sa, že ma King Kong nudil preto, že bol preprodukovaný, prehustený, vykalkulovaný, nie však kvôli divákom, ale kvôli režisérovi a jeho predstave o tom, čo asi divák chce úplne najviac. Z každého filmového okienka King Kongovho je cítiť to obrovské tvorivé nasadenie, zápal, entuziazmus, Jacksonovu túžbu natočiť si svoj dokonalý film, prenesenú na celý štáb. Všetko je tak strašne precízne, ošetrené, vypiplané, až je to sterilné, chladné, mŕtve ako lono starej ženy. Furt znie hudba, majestátna, patetická, ale hlavne v niektorých okamihoch celkom zbytočná. Kong je urobený s takou láskou a zanietením, až som sa v jednom okamihu naozaj zľakol, že prehovorí. No a momenty, v ktorých sa prejavila režisérova zvrátená snaha dramatizovať aj čítanie telefónneho zoznamu, tomu celému dali korunu. V King Kongovi je scéna, v ktorej paralelne režisér Denham rozpráva o Ostrove lebiek, a scenárista Driscoll to hneď ťuká do stroja. Kamera v krátkych strihoch strieda režiséra, scenáristu a úder nožičky písacieho stroja na papier. Všetko nasvedčuje tomu, že sa deje čosi zásadné, burácajúci oceán stíchne, plazivá melódia začína burácať, už, už, už je to tu, finále scény, vrchol, plátno takmer iskrí nábojom emócií. Posledné režisérove slová, posledné scenáristove údery do stroja. A, a, a...
Nič. Strih, ideme ďalej. Žart? Možno, ale nemiestny, nehodiaci sa, nepresvedčivý, pôsobiaci jednoznačne ako chyba. Podobných momentov síce v King Kongovi veľa nie je, ale tie, čo sú, mrzia o to viac. Veľmi obdivujem Jacksonovo nadšenie, nesporný talent, zápal, len sa mi v prípade King Konga zdá, že tomu filmu urobil medvediu službu. Fakt, že som sa nudil, totiž môže byť dôsledkom aj toho, že King Kongovi chýbal dramaturg, advocatus diaboli, ktosi osobne nezainteresovaný, imúnny voči nadšeniu, ktosi, kto by len kládol otáz

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [4]