Kamaráti do dažďa, fujavice, genocídy, na život a na smrť

Filmové priateľstvá sú aspoň také fascinujúce ako tie skutočné. Priateľstvá medzi mužmi vo filmoch, nie kamarátstva ani partnerstvá, nevznikajú ľahko, ale keď vzniknú, sú o to pevnejšie. Tie skutočne osudové sa rodia pomerne zriedka, nejde v nich len o kamarádšafty pri streľbe, ľahkých aj ťažkých devách a chľaste, ale o čosi viac, o čosi, čo môže byť intímnejšie ako akýkoľvek vzťah muža a ženy, a pritom tam vôbec nejde o sex. Nebudeme vyberať priateľstvá muža a muža, v ktorých ide o fyzické zdieľanie, o majetnícky vzťah kontaminovaný partnerskou láskou, ale priateľstvá založené na omnoho hlbšom pute, samčie priateľstvá, do ktorých nevstúpil žiadny kompromis, priateľstvá, ktoré nemôže zničiť ani žena, ani rodina, ani čas, ani smrť, dokonca ani jeden z priateľov nie. Môžu trvať len chvíľu, a predsa sú na celý život. Priateľstvo je VEĽKÁ téma, podobne ako Dobro, Zlo, Pravda, či Smrť, aspoň taká VEĽKÁ ako Láska. Na rozdiel od lásky je však nesebecké, je spriaznením dvoch individualít, osobností, každá sama za seba, bez vyhliadok na zmenu. Priatelia spolu sú neporaziteľní, nezničiteľní, priatelia spolu sa môžu smiať smrti do tváre, nie je nič, čo by ich pokorilo, nie je nič, čo by dokázalo ohroziť ich majestát. Nejde o to, rozbehnúť sa ozbrojený len výkrikom hurááá v ústrety guľometnému hniezdu, zaľahnúť ho a zachrániť priateľovi život, to je na skutočné priateľstvo príliš banálne, ide o to, vykročiť k tomu guľometnému hniezdu spolu, trebárs so zámerom poraňajkovať – ako v pamätnej scéne z Troch mušketierov. Že sa môže pritrafiť Smrť? Čo je to proti priateľstvu?

Mojou ambíciou bolo vybrať také filmové priateľstvá, ktoré sa tomuto ideálu približujú najviac. Hľadal som všade, snažil som sa nejsť po filmoch o dvojiciach, ale po téme. Krehké, subtílne momenty priateľstva sa najlepšie podarilo zachytiť akoby náhodou, vo filmoch, ktoré sú zväčša o čomsi celkom inom ako o priateľstve, a predsa z nich ten vzťah trčí viac ako čokoľvek ostatné. O samotné filmy aj tak nejde a o ich kvalitu už vôbec nie, ide len o to, ako sa v nich podarilo zobraziť abstraktné fragmenty podstaty, teda náznaky toho, čo priateľstvo robí priateľstvom. Na veľa krásnych večných mužských filmových priateľstiev sa nedostalo, zvlášť ma mrzí, že celkom chýbajú priateľstvá zo seriálov, ale pravidlá sú pravidlá a s výberom by potom bolo omnoho menej roboty.
Najviac mi je ľúto za Lennym a Carlom zo Simpsonovcov. Také silné, výrazné, majestátne, určujúce, definujúce priateľstvo, ako je to ich, by sme hľadali márne. Nič nie je na Carlovi, len že je Lennyho priateľ a nič nie je na Lennym, len že je priateľ Carlov.

Desať najosudovejších filmových priateľstiev, desať fragmentov pomenúvajúcich podstatu, že to je o priateľstve málo? Súhlasím, ale načo je fórum? A s priateľstvami nekončíme, nasledovať budú ženské filmové priateľstvá (áno, existujú) a filmové priateľstvá muža a ženy (tie existujú tiež).

10. Jay a tichý Bob vo filme Dogma (Dogma, USA 1999, réžia: Kevin Smith).
Hoci Jay a tichý Bob to spolu ťahajú už od útleho detstva, svojho vlastného filmu sa dočkali až v roku 2001. Jay a tichý Bob vracajú úder však nie je kúskom, ktorý sa oplatí pamätať si. Napriek tomu bolo v tom čase ich priateľstvo – ich permanentná koexistencia – už legendárne. Postavičky, figúrky, týpci, ktorých si vymyslel režisér Kevin Smith (a tichého Boba aj stvárňuje), sa objavujú vo všetkých Smithových filmoch (okrem Jersey Girl). Síce zväčša ako vedľajšie postavy, ktoré sa len tak poflakujú, prípadne dílujú trávu, ale o to výraznejšie. Dokonca sa stali akousi popkultúrnou inštitúciou – hosťujú vo filmoch iných tvorcov (Vreskot 3), vo videoklipoch (Afroman – Because I Got High), dokonca majú aj svoje vlastné komiksové alter egá – Bluntmana a Chronica. Ale späť k ich priateľstvu. Jeho hĺbka, šírka i výška sú najbadateľnejšie práve v Dogme, kde sú Jay a tichý Bob dokonca prorokmi božími. Spolu tvoria jednotu, dvojdomú osobnosť, podobne ako Carl a Lenny, sú utváraní jeden druhým a zmysel majú len vedno. Vzájomné priateľstvo je jediným možným spôsobom ich koexistencie, nie je dobré, ani zlé, jednoducho je. Jay a tichý Bob musia byť priatelia, lebo inak nie je ani jeden z nich. V tomto rebríčku by sa ocitli určite vyššie, ak by ich dokonalé priateľstvo predsa len nemalo chybičku krásy. Jay na tichého Boba totiž často myslí počas masturbácie.

9. Garth Algar a Wayne Campbell vo filme Waynov svet (Wayne’s World, USA 1992, réžia: Penelope Spheerisová).
Priateľstvo dvoch metalistov, čo vedno odmietli dospieť, je zdanlivo to najprostejšie, aké priateľstvo môže byť. Priamočiare, samozrejmé. Wayene a Grath sú jednoduchí junáci, ktorí stvárajú puberťácke huncútstva vo vlastnej televíznej šou v jednoduchom filme, ktorý som si pamätal troška lepší, než je. Napriek tomu si tu zaslúžia byť, lebo ich priateľstvo je jedinečné tým, že bolo povýšené na jedno z formálnych dramaturgických pravidiel filmu, vlastne oboch filmov. Režisérka Penelope Spheerisová nakrútila oba Wayneove svety hojne využívajúc priamu reč a len priatelia Wayne a Grath mali právo hovoriť do kamery.              

8. Han Solo a Chewbacca vo filme Hviezdne vojny (Star Wars, USA 1977, réžia: George Lucas).
O Chewbaccovi toho veľa nevieme, len to, že je pravdepodobne samčím príslušníkom inteligentného humanoidného druhu menom Wookie, dokáže pilotovať kozmickú loď, vyzerá tak trocha ako pes skrížený s opicou a Davidom Hasselhoffom, veľa toho nenarozpráva, vlastne nerozpráva vôbec, namiesto toho vrčí, mrnčí, zavíja a nerozumie mu nikto okrem Hana Sola. Sú priatelia? Zvláštne, cítim, že hej, hoci vlastne neviem, nemám jednoznačný dôkaz. A práve o to cítenie ide. Hana a Chcewbaccu spája čosi nevypovedané a možno aj nevypovedateľné, keď však Chewbaca zavyje nad reliéfom, ktorý bol ešte pred chvíľku Hanom, zavyje nad priateľom vo veľkých, veľmi veľkých problémoch, nie nad pánom, ani nad kolegom. Han a Chewbacca sú žiarivým príkladom toho, že mužské priateľstvá sú predovšetkým priateľstvami samcov, bez ohľadu na živočíšny druh. 

7. Pepe a Prengel vo filme Sedím na konári a je mi dobre (Sedím na konári a je mi dobre, ČSSR 1989, réžia: Juraj Jakubisko). Muži si vystačia, muži priatelia si vystačia úplne. Bez akéhokoľvek náznaku homosexuality môžu tvoriť dlhé, pevné, stabilné zväzky, neohrozené telesnou vášňou. Pre sex sa vždy dá kamsi skočiť. Pepeho a Prengela spojil povojnový chaos a spojil ich na celý život. Ich priateľstvo je tiež obyčajné, priamočiare, jednoduché (ak priateľstvo vôbec môže také byť), ale nie všedné. To preto, že jeho súčasťou sa stalo dievča s minulosťou, žena, na ktorej sa práve skončená vojna podpísala ešte krutejšie ako na nich dvoch. Obaja by mali záujem, dokonca možno sú aj sokmi, dôležité a veľmi priateľské je, že si včas uvedomia, že viac ako lásku potrebujú pomoc a vzájomne si najlepšie pomôžu tak, že jednoducho sokmi odmietnu byť a stanú sa otcami, tútormi, šibalskými strýkami, čo možno nazrú pod sukienku, ale nemyslia to vážne. Jakubisko vie, vedel, stačí sa dívať. Keď Prengel a Pepe sedia na strome a Ester s nimi, je tam všetko. Všetko o ich priateľstve, aj o tom, prečo mu Ester nikdy nemohla byť prekážkou, práve naopak.     

6. John McClane a seržant Al Powell vo filme Smrtonosná pasca (Die Hard, USA 1988, réžia: John McTiernan). Vládne falošná predstava, že Smrtonosná zbraň je two m

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [10]