To sú pekné kozičky!

A máme tu opäť svetový a prelomový vynález v oblasti kinematografie! Nestačia už 3D kiná, kde sa cítite uprostred diania opticky, teraz vraj niekde otvorili kino, kde aktívne zapojíte aj ďalšie zmysly a nemám tým na mysli, že budete musieť čuchať susedove pukance, susedkinu silnú voňavku a mozog sa vám rozvibruje od okolitých mobilných vĺn. Tento vynález bude súvisieť priamo s filmom. Keď vo filme zaveje vetrík, aj vás ofúkne a keď vo filme stúpi medveď na ľadovú kryhu, rozhojdá sa s vami podlaha, ako keby ste tam boli s ním!

Živo si predstavujem toho technologického nadšenca, ktorý to dlhé mesiace a roky vymýšľal, ako sa hral s detailmi, aby bol zážitok filmového diváka (či vlastne filmového priameho účastníka) čo najúchvatnejší. Spomenula som si na ironický opis Comdexu roku 1995 od Davea Barryho, kde Microsoft predstavoval revolučné hlasové riešenia pre komunikáciu počítačov s ľuďmi a aké to bude úžasné. Napríklad počítač sa vás ľudským hlasom milo spýta, aký dokument si želáte vyhľadať a či vám má dojednať schôdzku na štvrtok o 15:00 hod. Dave Barry  si tiež živo predstavoval toho programátora, čo vymyslí scenáre, podľa ktorých potom počítač bude rozprávať, napríklad toto:
Človek: Ahoj počítač, volám sa Jana.
Počítač: AHOJ JANA, TO SÚ PEKNÉ KOZIČKY!

Inak povedané, všetci tí programátori a technologickí nadšenci možno fantasticky ovládajú svoje vysoko inteligentné nástroje, ale popri tom programovaní vlastne vôbec neregistrujú reálny život okolo seba. Takže ťažko pripravia pre počítače a ich obyčajných používateľov použiteľné scenáre v reálnom živote.

Tak je to aj s tým fantastickým pocitovým kinom. Je to fajn, keď technológie dovoľujú filmárom stále viac úžasných efektov, aby nemuseli obmedzovať svoju fantáziu, ale naopak, mohli ju čo najviac pustiť z reťaze. Ale nech už sú technológie akékoľvek úžasné a nevídané, nech sú zábery, animácie a technologické detaily vymakané jak hovädo, nikdy nenahradia to, čo robí film filmom – silný príbeh, myšlienku, názor.

P.S.: Tento úvodník venujem bývalému kolegovi-programátorovi, ktorého som v tej strašnej predsilvestrovskej chujave stretla na sídlisku a ktorý mi ochotne ponúkol odvoz, ale žiaľ len do Auparku alebo k bizniscentru, lebo po piatich rokoch štúdia a práce, najmä práce, v Bratislave, netušil, kde je národné divadlo, korzo, mestské múzeum ani starý Prior.