Vlastná izba

V roku 1928 predniesla Virginia Woolfová na dvoch anglických vyšších dievčenských školách niekoľko prednášok, ktoré neskôr vyšli pod názvom Vlastná izba. O takmer sedemdesiat rokov neskôr som túto knihu dostala pod stromček od mojej mladšej sestry s tým, že by sa mi mohla páčiť. Dnes ju už doma nemám, komusi som ju požičala a ten ju asi požičal niekam ďalej, nech je jej osud akýkoľvek, verím, že je v dobrých rukách. Mne totiž prehovorila z duše.

Woolfová píše o tom, ako veľmi je pre ženu potrebná trocha peňazí, o ktorých rozhoduje len ona sama a vlastná izba, ktorá je len jej. Nielen preto, aby sa z tej ženy mohla stať spisovateľka, ale aj preto, aby si zachovala zdravý rozum a aspoň akú-takú integritu osobnosti. Inteligentne a s nadhľadom spomína autorky minulých storočí, oddané manželky, aj nevydaté staré panny, ktoré bez ohľadu na vlastné talenty a ambície zdieľali izby so svojimi manželmi, deťmi, sestrami a tetami, písali a čítali v kuchyniach pri pariacich hrncoch a pri kozuboch uprostred kriku detí a služobníctva.

Aj ja som vždy túžila po vlastnej izbe. Po takej, v ktorej by mi pokojne mohol zdochnúť pes a nikto by mi na to neprišiel aj pol roka. V ktorej by mohla hučať akákoľvek hudba a nikto by ju nekomentoval, kde by sa papiere mohli vŕšiť v životu nebezpečných hromadách, kde by mohli byť hrnčeky od kávy, knihy a spodné nohavičky kdekoľvek a akokoľvek dlho a nikto by sa nad tým nepohoršoval. Kde by bol stôl len mojím stolom, okno len mojím oknom, nevyvetrané dusno len mojím dusnom. Mať priestor na svoje vlastné myšlienky. A táto túžba nemá nič spoločné s láskou k súrodencovi, k mužovi, k dieťaťu, či najlepšej kamarátke. Je to o najvnútornejšej potrebe mať niekedy možnosť utiahnuť sa od zdieľania, rozhovorov, citov, pomoci a starostlivosti do svojho vlastného sveta.

Začína sa rok 2006. Ženy študujú, pracujú, majú svoje financie, antikoncepčné tabletky a volebné právo. Zdalo by sa, že ak chcú mať vlastnú izbu, môžu si ju zaobstarať a nikto tu už nie je zvedavý na feministické agitky. Pri bližšom pohľade má však vlastnú izbu máloktorá. Je okolo mňa toľko žien, ktoré žijú svoje životy len cez službu svojej rodine. Poznám mnoho žien, ktoré sa absolútne bezo zvyšku odovzdávajú svojmu partnerovi. Poznám také, ktoré trávia celé večery a víkendy v práci, aby im nezostal už žiaden čas na vlastný život. Na vlastnú izbu. Na svoje osobné naplnenie.

Želám všetkým ženám, ktoré by sa potrebovali občas zhlboka nadýchnuť, aby mali vlastnú izbu. Možno skutočný priestor ohraničený štyrmi stenami. A možno len kus virtuálneho sveta, do ktorého môžu občas odísť, miesto vo vlastnej hlave, štyri hodiny týždenne, ktoré patria len im.

Vlastnú izbu želám aj všetkým mužom. Ozajstnú alebo pomyselnú. Tú totiž potrebujeme všetci. Kus slobody, územie bezpečia a samoty, z ktorého sa nám bude tak radostne vracať jeden k druhému.