Poďme si spolu do postele... čítať

Bolo to v zime. Sedeli sme v aute a rútili sme sa zasneženou krajinou ako v tom klipe Alanis Morisetteovej. Sestra nám čítala z anglickej Elle článok o tom, ako sa francúzska redaktorka rozhodla, že nebude čakať na princa na bielom koni a kopu detí a obstará si dom sama. Sestra prekladala podozrivo plynulo a bez zaváhania, všetkým nám teda bolo jasné, že tam, kde zlyháva slovná zásoba, zaskakuje vlastná túžba okrídlená fantáziou. Doteraz si pamätám na bonpari a krovky, čo sme vtedy po sebe hádzali a na Sonin hlas, ktorý nás vodil po francúzskom vidieku a my sme spolu s odhodlanou redaktorkou skúšali krovy, pýtali sa na záhradu a dupali po storočnej dlážke. Všetky sme vtedy mali svojich princov a túžili mať domy.

Keď som bola malá a chorá, mama mi čítala Tuleniu princeznú alebo Dobšinského, kde sa snažila preskakovať tie najväčšie masakre. Ale nedovolila som jej to, pretože čím by boli slovenské prostonárodné bez uťatých ručičiek, odrezaných hlavičiek, zahrdúsených detí a matiek, čo majú ústa pomazané krvou.

Svojmu prvému frajerovi som čítala Préverta a Thákura a ešte asi miliónkrát Knihu o San Michele. Môj ďalší frajer mi zas čítal vlastné básne cez telefón. Medzimesto.

Denník Bridget Jonesovej som prečítala celý nahlas na jednej ceste autom s kamarátkou naprieč našimi bratskými republikami. Dvakrát sme museli zastať, pretože kamarátka pre slzy smiechu nevidela za volant.

Je málo vecí krajších než sobotné ráno, posteľ plná ľudí, ktorých máte radi a dobrá knižka čítaná nahlas na striedačku. Je málo iných príležitostí absolvovať aktívne a spoločne výlet do inej dimenzie. Plakať a smiať sa, splietať hypotézy, žasnúť nad zápletkami, žiť ďalší alterživot a hádať, kto je vrah a či sa nakoniec zoberú. Babička spomína, ako takto kedysi čítavali jej rodičia Deti kapitána Granta, maďarskými školami naučení Miss čítať ako Myš a ako sa vraj čudovali, že môže dať niekto svojej dcére také hrozné meno.

Možno vám Ježiško doniesol nejakú dobrú knihu. Ak nie, v kníhkupectvách už nie je taký nátresk. A potom už len treba zaliezť do postele a bez hanby čítať. Utužuje to vzťahy medzi ľuďmi aj vzťahy k literatúre. Možno vás nenahováram na nič objavné, ale fakt netreba byť choré dieťa, aby bolo celkom správne čítať si v posteli.

Napríklad my teraz čítame Letopisy Narnie a môj syn mení hlasy, že by jeden neveril. Zakladáme hnutie nepozerania tupostí v televízore a čítania dobrých kníh v posteli. V našej posteli už veľa miesta neostalo, ale verím, že každý z vás má vo svojej blízkosti aspoň jednu inú posteľ, do ktorej sa dá zaliezť s knihou. Neskúsite to?

Tento úvodník je venovaný Lule a všetkým ostatným hlasným posteľovým čítačom.