Skutočne nové je len to, čo je už zabudnuté

Kedysi som sa kdesi dostala k vedeckej teórii o tom, že dinosauri mali ohromný potenciál pre vývoj na stále inteligentnejšie tvory a keby neboli záhadne vyhynuli, boli by – vďaka tomu ich potenciálu a tiež vďaka značnému časovému náskoku – dospeli k rozvinutej civilizácii podstatne skôr než my, pribrzdení humanoidi. Táto informácia mi celé roky zaberala miesto v hlave. Pohrávala som sa s myšlienkou možnej koexistencie primitívnych ľudí a prehnane civilizovaných dinosaurov, vymýšľala som príbehy plné konšpirácie, mystiky a tajomstva o tom, že božím dielom boli vlastne dinosauri, s tými mu to nevyšlo, a tak dostal šancu aj projekt diabla, ktorý svojich tvorčekov nazval ľuďmi a s ironickou skazenosťou im aj vnukol myšlienku o ich božskom pôvode. Tak zhruba. Chemickou svadbou a spolkami zasvätencov v brnení, ktorí na to celé prišli a rozhodli sa dôkazy zhromaždiť a utajiť, vás nebudem zaťažovať. Týmto inšpiratívnym materiálom som sa zaoberala občas pri vysedávaní v čakárňach, na nudných prednáškach, počas dlhých ciest autom. Príležitostne som ho dávala k dobru po nejakom tom pohári vína, keď sa už v spoločnosti riešili záležitosti všehomíra. Keď bolo na spadnutie, že z toho už musím stvoriť nejaké originálne veľdielo, prisadla som si raz k synovi na gauč a s úžasom si pozrela jeden diel pomerne prašteného kresleného seriálu nazvaného Stegosauři a Hromješteři. Tí, čo ho poznáte, viete, že sú to príbehy dvoch skupín vysoko civilizovaných a technicky zdatných dinosaurov, snažiacich sa o vzájomné vyhubenie, ku ktorému nikdy nedôjde, lebo im to vždy mimovoľne pokazia dvaja nasprostastí pravekí ľudia v kožušinách. No a potom dorazili rôzne Dinotopie a ďalšie dôkazy toho, že moje nápady nie sú prvé a jedinečné.

Aj keď nemôžem povedať, že sa mi nepodarilo urvať si pre seba aj tých povestných 15 minút slávy. Bolo to v Kultúrnom dome Dúbravka, kde prebiehala kedysi na sklonku osemdesiatych rokov naša stužková. V časopise 100 plus 1 sa objavil článok o tom, že akémusi šimpanzovi sa podarilo na svalstve brušnej dutiny vynosiť malé šimpanziatko, čo ma inšpirovalo k napísaniu divadelnej hry o troch chlapíkoch, ktorí sa v pôrodnici už-už chystajú porodiť svoje deti. Bola to na tej našej stužkovej taká sranda, že si pár labilnejších spolužiačok slzami smiechu rozliali očné linky po celej tvári. Arnold Schwarzenegger so svojím Juniorom prišiel až v roku 1994, ale ako mi ktosi múdry nedávno povedal, vtipy o tehotných mužoch boli známe už niekedy v stredoveku.

„Nové je len to, na čo sa už zabudlo,“ povedala vraj madam Bertinová o klobúku z garderóby Márie Antoinetty, ale z tejto múdrosti môžeme čerpať širokospektrálne ponaučenie. Nejde len o vzdelanosť arabskú, staroegyptskú, či antickú, ktorej myšlienky bolo treba znovu vydumať, splachovacie záchody, vynájdené asi osemkrát, vždy v inej epoche a na inom konci zeme, vojenskú taktiku, liečiteľstvo a staronové princípy, na ktorých sa kdekto snaží postaviť ekonomický či štátnický zázrak. Je trochu skľučujúce, že Fausta vlastne nevymyslel Goethe, Hamleta Shakespeare a že naše obľúbené americké filmy už predtým natočil niekto iný, niekde v Európe či v Ázii, za málo peňazí, menej farebne a so škaredšími hercami. S našimi láskami už predtým niekto chodil, v našich bytoch už niekto býval, všetko, čo hovoríme a čo si myslíme, už niekto predtým vymyslel a povedal.

Skôr než by sme mohli podľahnúť skepse, treba si spomenúť na tri slová: kombinácia, interpretácia a vintage. Babičkin recept bude trochu o inom, ak ho naservírujeme na future tanieri za zvukov Franza Ferdinanda (to je tá kombinácia) a pod názvom Citrónové pokušenie matky predstavenej (to je tá interpretácia). No a vintage sú veci, ktoré nie sú staré ani keď sú staré, pretože nestarnú a nové sú len do tej miery, že sa na ne nedalo zabudnúť. Teda, že si vaša babička za polovicu vena kúpi úžasné šaty, v ktorých bude hviezda maturitného plesu, potom sa do nich už nezmestí, vaša matka do nich dorastie a tiež v nich zahviezdi, potom sú pätnásť-dvadsať rokov totálne out a potom sú zrazu opäť absolútne skvelé a keby ich medzitým nezožrali mole a keby ste vy neboli o dvadsať centimetrov vyššia než vaši predkovia, mohli ste byť znalcom, ktorý vie, čo sa nosí, o čo ide, čo má prst na pulze doby. Pretože vy by ste si k tým šatom obuli vojenské čižmy a baranicu, za ktorú by sa nehanbili ani bratia Karamazovci. To už je to postmoderné čaro kombinácie a interpretácie.

Takže čo sa týka tých mojich dinosaurov, rozhodla som sa pár rokov vyčkať. Kým sa zabudne. Ono ani s Da Vinciho kódom to nebolo inak a pozrite sa, kam až to Dan Brown dotiahol.