Naval prachy a nesmej sa!

Stalo sa to asi pred rokom. Skúste si to predstaviť.
Lozorno. Dedina na Záhorí. Je sychravý piatkový večer. Do stávkovej kancelárie vojde zaslúžilý päťdesiatnik, postaví sa k prepážke, vytiahne búchačku a povie, že chce päť tisíc.
- Ale strýco, že sa nehanbíte, pol siedmej a už nacenganý! – povie mu veselo pani za okienkom.
- To jakože nedáte? – opýtal sa strýco.
- Nedám!
- Ak nedáte, tak já vás odbachnem! – povie strýco.
- Šak odbachnite a budete sa škvarit v pekle až do konca sveta, - povie mu tá dobrá žena.
Kompletné osadenstvo stávkovej kancelárie sa zasmeje.

Lupičovi to príde ľúto, strčí búchačku do igelitky a ide sa ožrať do krčmy. Tam ho naliateho ako doga o pár hodín nájdu policajti, zbalia ho aj so zbraňou bez povolenia a keď ten chudák vytriezvie, obvinia ho z trestného činu lúpeže.

Zaujímalo by ma, kde bola tá odviazaná pani spoza prepážky, keď dávali filmy o lúpežných prepadnutiach. Ako je možné, že nevedela, čo sa robí v prípade, keď sa dívate do ústia hlavne a počujete žiadosť o peniaze. Vtedy predsa treba znervóznieť, roztriasť sa, prosiť o milosť, spomínať maloleté deti, šmátrať po spínači alarmu, vytiahnuť prachy, ľahnúť si na zem a dúfať, že sa nikomu nič nestane a že sa vám nepotrhajú pančušky. Prečo sa mu smiala? To nepozerá filmy?

Skúste si predstaviť ešte toto: Je január. Dedina niekde pri Trnave. Povetrím poletuje sneh. Po dávno neodhrnutom chodníku kráča mladá dvojica. Zastanú pred domom a dievča sa otočí k chlapcovi:
- Chceš ísť ešte k nám? Ale naši sú doma.
- Radšej to teda urobíme tu, - povie on.
- Čo jakože urobíme? – spýta sa ona prekvapene.
A vtedy on klesne na kolená, povie jej, že ju miluje, že chce, aby nosila jeho meno, a že ten prsteň je pre ňu.
Dievča sa díva na svojho milého, ako mu od snehu vlhnú menčestráky, díva sa na prsteň v otvorenej škatuľke, ktorý zviera v palčiakoch, díva sa na kvapku riedkeho sopľa, ktorá sa mu nazbierala na konci červeného vymrznutého nosa. A čo urobí dievča potom? Vyberie z vrecka mobil a zavolá kamarátke, aby sa jej spýtala, čo sa robí v prípade, že pred vami kľačí niekto s ponukou na manželstvo. Kde bolo to dievča, keď dávali zamilované filmy, kde bolo a čo lepšie malo na programe v čase, keď si malo napozerať, ako treba žiť život?

Kedy už všetci pochopia, že práve filmy nás pripravujú na situácie, do ktorých sa dostaneme bez prípravy? Len vďaka nim vieme, ako sa správať pri invázii mimozemšťanov, únose lietadla, transplantácii mozgu alebo – v prípade filmov stredoeurópskej výroby – ako v situácii, že odchádzame na vidiek hľadať sami seba. Nie, nehalucinujem, poznám mnoho ľudí, ktorí svoj neľahký osud dokážu uniesť len vďaka tomu, čo majú napozerané. Viem o novinárovi, ktorý si ako každodennú mantru opakuje vetu Roberta Redforda z filmu Intímne detaily „Reportér je iba taký dobrý, aký dobrý je jeho príbeh“. Viem o slovách z filmu Legenda o vášni, ktoré pomáhajú istému lekárovi zostať pri zmysloch: „Sú ľudia, ktorí veľmi intenzívne počujú svoj vnútorný hlas. A potom sú len dve možnosti: Buď sa pominú na rozume, alebo sa z nich stanú legendy.“ A viem o kope filmových postáv, ktoré nám pomáhajú žiť už len tým, že sú o kúsok menej príčetné než my.

- Čo by na mojom mieste urobila Julia Roberts? – spýtala sa ma pred časom jedna moja kamarátka v úzkych.
- Usmiala by sa, - povedala som.
- Vďaka. To som potrebovala počuť.
Mimochodom, tí dvaja z dediny pri Trnave sa vraj nakoniec zobrali. Priateľka na telefóne je filmová maniačka a vedela presne, čo a ako.