Do čerta so spomienkami!

Prvýkrát som sa do Prahy dostal v roku 1981 cestou na základnú vojenskú službu. Na Hlavnej stanici (dnes Wilsonova) som vystúpil z rýchlika a električkou som sa musel presunúť na Braník, odkiaľ mi šiel lokálny vláčik do Tábora. To bola moja pôvodná destinácia - aj keď len na jeden mesiac (zvyšok vojny som strávil v Lešanoch, v romantickom prostredí posázavskej krajiny, ktorá mi odvtedy prirástla k srdcu asi na celý život, ale o tom hádam inokedy). Z Prahy samotnej som veľa nevidel, a aj keby, iste by som to v tom duševnom stave nedokázal oceniť. Bol som naladený veľmi negatívne, zmocňovalo sa ma zúfalstvo a depresia. Po troch rokoch úspešného odolávania a vodenia odvodovej komisie za nos som svoj boj o modrú knižku prehral a naparili mi dva roky nepodmienečne. Tak som to vtedy vnímal. Až dnes si uvedomujem a oceňujem, že čas strávený v cudzom a občas psychicky veľmi náročnom prostredí mi dal nezaplatiteľnú skúsenosť, ktorú využívam dodnes. Vlastne – povedané dnešným newspeakom – to pre mňa vtedy bola taká dlhočizná reality show, kde mal človek len jednu istotu: že raz sa to všetko skončí a vráti sa domov.

No ale späť k Prahe. Párkrát som mal možnosť okúsiť jej atmosféru počas vojenskej služby, a to cestou do Ústrednej vojenskej nemocnice v Střešoviciach na rutinné zdravotné prehliadky, a neskôr – po ťažkom úraze – som tam asi mesiac ležal. Takže tak naozaj som Prahu zažil až dakedy v roku 1984, keď som tam bol s priateľkou navštíviť jednu našu spoločnú kamarátku. Bola z toho láska na prvý pohľad (s mestom, nie so spoločnou kamarátkou), ktorá trvá dodnes. A práve na tie svoje prvé dotyky s mestom môjho života som si spomenul pri čítaní článku o tzv. Lennonovej stene na pražskej Kampe. Lennon sám osebe mi síce veľa nehovorí (aj keď Beatles mám veľmi rád), ale tú stenu si aj ja pamätám.
Lennona pred štvrťstoročím úplne zbytočne zastrelili a tým sa skončila jedna éra prinajmenšom v dejinách populárnej hudby.

Keď zomrela Aenne Burdová, spoluzakladateľka tlačového impéria Burda Moden, skončila sa tiež jedna éra, ako ostatne píše už Elena Akácsová vo svojom článku o „Anne Burde“. Kto by chcel poznať viac informácií o živote tejto pozoruhodnej ženy, ku ktorej sa modlievalo niekoľko generácií domácich krajčírok, má k dispozícii tento článok.
Inou pozoruhodnou ženou, ktorá tiež znamenala jednu éru v obliekaní, bola Hana Podolská, legendárna majiteľka ešte legendárnejšieho prvorepublikového a protektorátneho módneho salónu Podolská v Prahe. Tu je článok o nej.

Považujem sa za milovníka a tak trochu aj znalca prvorepublikovej pražskej kultúry a poetiky (aj keď rozhodne nie do takej miery ako Ondřej Havelka!), mám rád medzivojnovú výtvarnú a literárnu modernu, Oslobodené divadlo, Vlastu Buriana, Oldřicha Nového, Jaroslava Marvana a všetky tie barrandovské hviezdy. Ak je to čo len trochu možné, nedám si ujsť v nedeľu dopoludnia žiadnu starú českú komédiu z obdobia prvej republiky alebo Protektorátu Čechy a Morava. Veľmi ma preto pred cca desiatimi rokmi potešila správa v časopise Cinema o tom, že režisér Juraj Jakubisko sa pripravuje nakrúcať životopisný film o Vlastovi Burianovi, s Bolkom Polívkom v hlavnej úlohe. Videl som to priam pred očami, bola to geniálna kombinácia, Polívka je podľa mňa jediný, kto by to vedel zahrať (medzi nami, vedel by zahrať asi čokoľvek). Žiaľ, nič z toho nebolo. Nevedno, či šlo vtedy o fámu, alebo len o ďalší nerealizovaný a opustený projekt. Je však fakt, že Bolek Polívka predsa len Kráľa komikov hrá, a vraj geniálne, už vyše roka v divadle Na provázku, v predstavení Hviezdy nad Baltimorom. O tom, aj o inom, vrátane svojho alkoholizmu, si môžeme prečítať v skvelom rozhovore s týmto mimoriadnym hercom.

Podobným géniom, ako bol Vlasta Burian (a asi je Bolek Polívka), nazývali milovníci, ale aj odporcovia, herca, režiséra, divadelného principála, autora a umelca života Orsona Wellesa. Tento rok uplynulo 90 rokov od jeho narodenia a 20 rokov od jeho smrti. Prečítajte si o ňom, a pre tých, čo majú záujem vypočuť si jeho škandálnu rozhlasovú adaptáciu Wellsovej Vojny svetov z roku 1938, je tu na stiahnutie unikátna nahrávka vo formáte MP3!
Vojna svetov - to mi vlastne pripomenulo, že by som mohol uviesť pokračovanie článku Alberta Salického o prognostických kvalitách Burtonovho filmu Mars útočí. Prvú časť nájdete tu, druhú tu.
No a keď už sme pri tej kultúre, tak si pozrime recenziu nového románu Umberta Eca Tajomný plameň kráľovnej Loany.

Okľukou sa vraciam do prvej polovice 80. rokov, o ktorých som písal už na začiatku. Vtedy u nás vrcholil novoromantický ošiaľ a kult skupiny Depeche Mode, mladí muži nosili prehadzovačky až kdesi pod ústa. Teda tí novoromanticky založení. Potom tu ešte boli metalisti, pankáči, funkisti a bližšie nešpecifikovaní sedláci. Ja som patril k bližšie nešpecifikovaným sedlákom. Počúval som (a aj s vlastnou kapelou sa usiloval hrať) jazz a funk (nazývali sme to punk-jazz), mojimi obľúbencami boli Miles Davis, Weather Report, Prince, Herb Alpert a Herbie Hancock. Nekládol som nejaký veľký dôraz na štýlové oblečenie. Radšej som si za tie peniaze kupoval platne a knihy. A akostné vína a liehoviny. Bol som vtedy asi jediný robotník zo Slovnaftu, ktorý vo voľnom čase popíjal suché martini a viacputňové tokajské.
Ach, spomienky! Do čerta s nimi! Už senilniem, pretože ma to občas pochytí aj v spoločnosti, najmä mladších ľudí (ktorí sa na zdĺhavé spomínanie, či tavené syry v 70. rokoch šli rozbaliť ťažko alebo ľahko, môžu akurát tak vykašľať) a robím si tak len hanbu. Veď minule pri obede s (mladšími) kolegami som sa zasa raz zasníval pri pohľade na fľašu kofoly a jeden kolega prerušil ostatných slovami: „Ticho! Započúvajme sa všetci do spomienok starej Pišty!“ (Pišta, resp. Štefan je moja odveká prezývka – samozrejme, len pre blízkych ľudí). Ešte že mám okolo seba takých nemilosrdných a oddaných kritikov. Bez nich by som už asi naozaj začal hlúpnuť a slintať. OK, človek sa zahovorí a pritom mu nejde o nič iné, len upozorniť na príslovečne zaujímavý článok o dobovom 
Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [7]