May the force be with you

Kolega Malíček tu mal nedávno úvodník, v ktorom sa zamýšľal nad tým, že je mu súdené byť príjemcom láskavostí iných ľudí bez toho, aby mal bezprostrednú možnosť nejako sa im revanšovať. Zdá sa, že tiež patrí k ľuďom, ktorí ani netušia, akou silou disponujú, lebo veria len na jednoduchú, prízemne bilaterálnu, recipročnú výmenu energií systémom „ja tebe – ty mne“ a neuvedomujú si, že všetka energia cirkuluje voľne, nepatrí nikomu, a že dôležité je len neprestať byť súčasťou jej kolobehu. Myslím, že z pohľadu karmického reťazca i vesmírneho poriadku je úplne jedno, kto pomôže nám a komu pomôžeme my. Dôležité je neprivlastňovať si niečo, čo aj tak vlastniť nemôžeme, lebo to vlastní nás. Naším poslaním je nezastavovať prúdenie, ale vo vhodnom okamihu poslať pozitívnu energiu ďalej a tým ju znásobiť.

Malíčkova dilema (odteraz tento pojem používam ako terminus technicus) mi pripomenula jeden príbeh, ktorý sa odohral tak dávno, že som naň už takmer zabudol.

Bol raz jeden chalan, nazvime ho trebárs Maťo, ktorý sa rozišiel s dievčaťom a bol z toho nejaký čas veľmi nanič. Ale mladá duša sa regeneruje zázračne rýchlo, takže onedlho bol zasa v pohode, dokonca mu bolo aj nejako ľahšie na duši, pretože hoci by si to nikdy nepriznal, ten minulý vzťah ho psychicky dosť ničil. Tá jeho bývalá bola skrátka taká. Nemilosrdná. Nemohla však ináč, tiež len oplácala niečo zo svojej minulosti.

Od rozchodu uplynul rok a Maťo bol stále sám. Nie že by na novú známosť nemal, ale bál sa ďalšieho sklamania a bolesti. Kto sa raz popáli o kachle, ten potom dlho sedáva pri chladničke. Ale keďže tento Maťo bol ináč fasa chalan a veľmi spoločenský tvor, tak mal plno kamarátov a kamarátok, ktorým sa nepáčilo, že práve on je sám. Takže mu za chrbtom inscenovali všelijaké kvázi náhodné stretnutia so zaujímavými babami, čo boli zhodou okolností tiež voľné.

Tak mu dohodli aj stretnutie s jednou, nazvime ju trebárs Oľga. Párkrát sa stretli a Oľga priviedla kamarátku Táňu. Maťo si hneď v ten večer uvedomil, že s Oľgou ho síce spája viac spoločných záujmov, no Táňa ho viac priťahuje ako ženská. Boli sa zabaviť v meste a prežili skvelý večer. Keď sa rozchádzali, dohodli si stretnutie na budúci piatok, zasa v trojici. Maťo však bol z celej situácie zmätený, takže už vo štvrtok zavolal Oľge a pozval ju na kávu.

Chvíľu sedeli a mlčky pozorovali pohyb na pešej zóne, potom si Maťo odkašlal a začal. Povedal Oľge, že je, samozrejme, veľmi rád, že ho zoznámila s Táňou.

„Ozaj, ako sa ti páči?“ potešila sa.
„No, je fajn,“ povedal Maťo. Je rád, že ho s ňou zoznámila, ale ak smie byť úprimný, tak oveľa väčšiu radosť má z toho, že spoznal ju, Oľgu. „Ak rozumieš, čo tým chcem povedať.“
Oľga sklopila oči, možno ju aj trochu zalial rumenec. Nadýchla sa. On, Maťo, je podľa nej strašne fasa chalan, povedala. V živote nikoho takého ešte nestretla. A nie je slepá, vidí, koľko lásky je v ňom, Maťovi. Lenže ona sa necíti na to, aby ju prijala. Má za sebou jeden dlhodobý vzťah s veľmi zlým koncom. Namiesto srdca má vychladnutú hŕstku popola. Nie je pripravená na nový vzťah a ešte dlho nebude.
Bokom zazrela na Maťa a pohladila ho po tvári. Hnevá sa?
„Pohoda,“ povedal a sám sa čudoval, že mu neprestáva byť ľahko na duši. „Klídek, nie?“
Nebolo mu ani veselo, ani priveľmi smutno. Tak normálka, fajn.

„Vieš,“ pokračovala Oľga, „Láska je vec, ktorá koluje po svete bez ohľadu na nás. Nikto si ju nemôže privlastniť, lebo nikomu nepatrí. Je to večný a slobodný kolobeh energie. Najsilnejšej energie vo vesmíre. Vždy som odsudzovala baby, čo si privlastňujú lásku, ktorú im niekto vyšle, aj keď ju trebárs vôbec neplánujú opätovať. Chápeš, také, čo sa tvária, akoby bola určená im, ako keby bola pre ne. Láska skončí u nich ako v čiernej diere. Vycucnú ju ako ustricu a idú ďalej, bez obzretia. Taký je život, hovoria si spokojne. Sprosté sebecké kravy, ktoré si myslia, že vesmír vznikol kvôli nim. Ani netušia, s akými silami sa zahrávajú. Ja si vôbec nemyslím, že láska sa dá vždy opätovať, skôr nie, ale treba sa aspoň pokúsiť odkloniť to na niekoho iného, kto si to bude viac vážiť. Poslať to ďalej, chápeš? Aby to neskončilo ako v čiernej diere. A z teba som hneď vycítila, že máš v sebe strašne veľa takej nediferencovanej lásky, že jej máš na rozdávanie, že z teba priam sála. Priam žiariš, a tým hrozne priťahuješ. Ale hneď mi bolo aj jasné, že ja to nebudem, že som sa len zhodou okolností ocitla v Tvojom dosahu. Tak som musela niečo podniknúť, a preto som dotiahla Táňu.“

„Počkaj, ty si mi ju hodila ako návnadu?“ zasmial sa Maťo neveriaco. „Na odpútanie pozornosti?“
„Vlastne áno,“ povedala Oľga a svojím previnilým úsmevom začala pripomínať Améliu z Montmartru. „Na odpútanie pozornosti, no najmä na presmerovanie energie.“
Maťo mlčal. Takto sa na veci nikdy nepozeral.
„Tomuto sa, myslím, hovorí kupleraj,“ skonštatoval potom pobavene.
„Ale veď o nič nejde,“ povedala Oľga. „Páči sa ti? Páči. Tak prečo to s ňou neskúsiš? Čo môžeš stratiť?“
Maťo chvíľu zarazene mlčal. Chcel namietnuť, že to tak predsa nejde, ale nebol si v tej chvíli istý, či sa nemýli. Z Oľgy vyžarovala presvedčivá istota, tichá sila.
„A ona čo?“ spýtal sa napokon.
„Páčiš sa jej,“ povedala Oľga.
Maťo nechápavo zavrtel hlavou, akoby chcel povedať „To sa mi snáď len sníva“.
„To ti povedala?“ spýtal sa namiesto toho.
„Nemusela mi nič hovoriť,“ povedala Oľga. „Je to baba. A ja som tiež baba.“
Mlčali.

„Pripadám ti ako blázon?“ spýtala sa Oľga po chvíli. „Povedz, myslíš si, že som nenormálna?“
„Je to síce dosť zvláštny postoj,“ pripustil Maťo, „ale nemyslím, že si blázon. Si taká... svedomitá.“
„Nechcem si zahnusiť karmu tým, že zoberiem na seba niečo, čo mi nielenže nepatrí, ale čo ani momentálne nedokážem prijať a opätovať,“ povedala Oľga.

Maťo si spomenul na svoju bývalú, ktorá ho postupne totálne povysávala a všetko si od neho brala s takou nemilosrdnou samozrejmosťou, ako keby to s ňou prehral v kartách.
Pozrel na Oľgu so zmesou obdivu a pobavenia.
„Skúste to spolu,“ navrhla Oľga. „Je to strašne fasa baba. Ja tam zajtra na chvíľu prídem, ale potom odídem. Nebudeš ma zdržiavať, že nie?“

Keď Maťo ten večer šiel domov, cítil sa ako pán sveta. Premohol nutkanie zavolať Táni a len tak sa jej spýtať, ako sa má a čo robí. A keď sa v piatok zobudil, bol po uši zaľúbený.

Ale to je už iný bosorácky príbeh.