Čínska pohostinnosť I.

Prišlo mi zopár príjemných mailových reakcii na môj predošlý úvodník  o dedovi a jeho stravovacích návykoch. Je zvláštne, koľko ľudí si stále ešte pamätá moju gratexovskú adresu. Nuž, je fakt, že som v živote nevidel jediný vecný dôkaz o dedovom pobyte v Číne, jedinú fotografiu, jediný suvenír, jedinú čínsku šálku, alebo aspoň papierový lampión. To mi vŕtalo v hlave už ako dieťaťu (áno, aj ja som bol kedysi dieťaťom, dokonca vraj veľmi pekným), ale dedo mal na to pohotové vysvetlenie: všetko bolo, ale o všetko prišli v štyridsiatom piatom, keď im v neprítomnosti vyrabovali byt. Ech, zložitý prešpurácky príbeh! Keby boli sedeli doma, prišli by o viac!

Ja som sa len ešte chcel pristaviť pri tých Číňanoch a ich kuchyni. Neviem, čím to je, ale práve na základe dedových čínskych historiek som mal vždy pocit, ako keby som bol Čínu navštívil osobne (nespočíva vari v schopnosti vyvolať ten dojem tajomstvo každého veľkého rozprávača?) a možno aj preto som sa vždy dobre cítil v čínskych reštauráciách.  

Pamätám sa, keď mi pred piatimi rokmi v Madride na ulici ukradli notebook, mobil a doklady (vrátane pasu s belgickým a ruským vízom), chcel som sa potom v noci vo svojej izbe v hoteli Mercador obesiť na šnúre od rolety, ale radšej som to ani neskúšal a na druhý deň som svoj šok vyriešil strašným obžerstvom v susednej čínskej reštaurácii. Bolo to ako jam-ča, ale namiesto trpasličích porcií som si objednával normálne z jedálneho lístka. Šiel som rad-zaradom, po čínsky ani po španielsky neviem (okrem obligátneho „Camarrero, tráigame dos cervezas, por favor!“, čo mi bolo v čínskom etablissemente na nič), takže každé prinesené jedlo bolo pre mňa prekvapením. Napokon ma štyria malí Číňania s úctou odniesli až na hotelovú izbu, lebo som počas stolovania napoly stratil vedomie a nevládal som sa hýbať. To asi tým glutamanom sodným, musel som ho skonzumovať tak zo štvrť kila. Recepčný, okolo ktorého ma vliekli, bol presvedčený, že ma nesú z nejakého ópiového brlohu. Keď ma Číňania zložili na posteľ, uklonili sa a odišli, zistil som, že mi nechali na stole pozornosť podniku, fľašu sladkého slivkového vína, toho, čo chutí ako šťava z kompótu. V okamihu som bol pri nej a na ex som ju vypil, načo som sa zrútil so zalepenými ústami, kŕčom v pravej ruke a očami stĺpkom späť do perín. Tento exces mi zachránil život i duševné zdravie (žlčník už nie, ako som zistil o pár mesiacov nato). Po prežratí som potom dva dni nevyšiel z hotelovej izby, tak mi bolo zle. Na tretí deň som sa všetkému už len veselo smial, najmä po návšteve nočného Madridu a zakúpení kontrolovaných substancií.

A chcete vedieť, čím som si získal priazeň tých dobrých synov a dcér Ríše Stredu? Tým, že som odmietol európsky príbor, jedol tyčinkami a objednal som si pivo značky Tsing-tao. Hneď pochopili, že pán je znalec a vysoko to ocenili. Nič im totiž nie je smiešnejšie ako biely barbar (Y-jin) napchávajúci sa s pomocou kovového príboru a popíjajúci europivo. Uvidíte, keď nás obsadia (ak sa im podarí predbehnúť Arabov), tak nám vidličky a nože zrušia a z lyžičiek ponechajú iba tie svoje neforemné porcelánové trhače ústnych kútikov.

Tí Číňania na mňa doteraz spomínajú ako na legendu, iste o mne rozprávajú svojim deťom a predpokladám, že odvtedy delia svoj život na obdobie pred mojím príchodom a na obdobie po mojom príchode. Stavím sa, že z toho, čo som im tam zaplatil, si kúpili nové vybavenie do kuchyne, koberce a snáď im ostalo aj na chladničku a malú oslavu. A mne ten notebook po návrate z ciest zaplatila poisťovňa, takže čoskoro sa všetko ocitlo v príkladnej karmickej rovnováhe.

Ak budete chcieť, nabudúce vám rozpoviem svoj zážitok z inej čínskej reštaurácie, kde sme istej smrti ušli možno iba o vlások.