Splatenie dlhu

Rekonštrukcia domu je vec náročná predovšetkým na čas a psychiku, financie sú až kdesi na treťom či piatom mieste. Hoci som, vzhľadom na to, čomu sa venujem, pomerne fyzicky zručný, nevládnem alchýmii remesiel do tej miery, aby som si sám, povedzme, dokázal postaviť rovný múr. Krivý by som možno zvládol, ale načo? A tak je to so všetkým. Dokážem stĺcť policu, ale je to na nej vidieť, dokážem upiecť chlieb, ale je to na ňom chutiť. Onakvejšie schopnosti, ktoré by mi dali kompetencie urobiť si elektrické rozvody, ústredné kúrenie, či vodu, mi chýbajú úplne. Vadí mi to, ale to je tak všetko, čo s tým stíham urobiť.  

Krízu identity prežívam tak dvakrát týždenne, zväčša v utorky a piatky. Vždy súvisí s tým, že nič neviem poriadne a nedisponujem žiadnym výnimočným talentom. To nie je nízke sebahodnotenie, ani mindrák, ale empiricky odpozorovaný fakt. Ako na naivné pomalšie decko reálneho socializmu, nalepilo sa na mňa zo socialistickej výchovy práve to, že by som mal byť spoločnosti užitočný. Nie nejako abstraktne, ako každý existujúci jedinec, ale konkrétne, priamo, nie spoločnosti, ale komunite, ľuďom okolo mňa. Jednoducho, mal by som mať čo ponúknuť, keď príde na lámanie chleba. Čím si zaslúžim miesto na lodi len pre užitočných, keď sa to tu zrúti? Čo ponúknem?

S príchodom na vidiek nadobudli tieto úvahy celkom konkrétny rozmer. Človek potrebuje pomôcť s čímsi, čo nezvláda. Okamžite, nemá čas ani prostriedky na to, aby najal za vyfaktúrovanú hotovosť full time profesionálov, čo budú mať na takú malú zákazku čas tak najskôr o týždeň. Obráti sa teda na miestnych. Jeden sused pomôže s unikajúcim plynom, iný aspoň cennou radou. Nakoniec človek skončí na miestnom šedom trhu práce. V krčme. Zoženie murára, stolára, elektrikára, zoženie susedskú pomoc. Po šichte sa na to prídu pozrieť. Zväčša aj zjednajú nápravu. Ja, gazda, nalejem, dáme reč. Kto sme, čo sme, a tak ďalej. A potom to, nie vždy samozrejme, príde:

„Čo som dlžný?“ pýtam sa s obavami, vedomý si ceny, ktorú by som zaplatil, ak by som chcel blok.

Suma je nízka, susedská, takmer priateľská, občas aj žiadna a začne sa rečniť na tému ja pomôžem tebe, ty pomôžeš mne.

No, rád by som, ale ako? Sú to jednoduchí ľudia, ktorí ťažko fyzicky pracujú, platia dane, občas si vypijú a nadávajú na politiku. Keď čítajú, tak Nový čas, tí intelektuálnejšie založení Markízu. Nechodia do kina, knižku, čo by stála za reč, nedržali v rukách od školy. Nepočúvajú, keď, tak rádio, alebo čosi, čo sa ja zdráham nazvať hudbou. Galérie a divadlá sú pre nich inštitúcie, o ktorých vedia len, že existujú. Po piatich vetách nemáme spoločnú tému, nespája nás nič, okrem toho, že oni mi pomohli a ja im nemám ako. Môžem na nich hľadieť zvrchu, nie, naopak, ja ich potrebujem. Čo im mám ponúknuť? Naučím ich interpretovať Homéra? Načo, keď do bodky napĺňajú tzv. Plhovu dilemu: „Co s tím, ve šroubárně?“ 

Čo ponúkne na revanš stolárovi, elektrikárovi, inštalatérovi, kúrenárovi chlapík, ktorý učí o veciach, o ktorých väčšina ľudí ani netuší, že sa o nich učí? Čo im ponúkne redaktor internetového časopisu? Nič, oni ho absolútne nepotrebujú ani v jedinom okamihu svojho možno jednoduchého, ale stále dôstojného ľudského života, zato on ich potrebuje stále. Ja si fakt tú elektriku nezvládnem urobiť sám. Tu nejde o nákup a predaj, tu ide o užitočnosť. Ako som ja týmto ľuďom užitočný? Nijako – práve naopak, nik pre nich nie je zbytočnejší. To ma trápi, to ma ničí. Nakoniec mi vlastne pomohli len tak, nezištne, nedal som im inú možnosť. Neviem nič, čím by som im mohol byť užitočný. Miesta na lodi pre mňa niet. Jediné, čo pre nich môžem urobiť, je napísať o nich úvodník. Stalo sa.

Ešte raz vďaka, chlapi.