Stará kultúra

Nebudem popierať, že mojím prvým učiteľom a sprievodcom po svete gastronómie a nápojovej kultúry bol môj dedo, sám veľmi vycibrený gurmet a milovník všemožných zmyslových potešení. Keď som sa s ním zoznámil, bol som veľmi malý chlapec a on bol starý muž. Dokonca by som povedal, že mal svoj život už za sebou. V zafajčenom prostredí dedinskej putiky, ktorú aj ako dôchodca ešte pár rokov viedol, spomínal občas na svoje najlepšie roky, keď v československých légiách varil pre generálov Gajdu a Medka a ich oficiálne návštevy, keď po anabáze cez celé Rusko skončil na pár rokov v Šanghaji, kde bol barmanom a čašníkom v hoteli Shanghai Classical, a keď po návrate mixoval v piešťanskom kasíne, kde si vyskúšal aj prácu krupiera. Oženil sa, pracoval ako hlavný v Daxe a neskôr v Carltone a celý život si vedel pekne užívať. Ja, jeho jediný vnuk, som bol preňho vítanou novou hračkou, takže sa ma zmocnil s elánom a energiou. Som produktom jeho výchovy, vlastne ma ukradol mojim zákonitým rodičom, ktorí boli takí zaneprázdnení svojím zamestnaním a stavbou rodinného domu, že si rozsah tejto krádeže uvedomili, až keď už bolo neskoro. Fantastický dedo mal zabraný celý môj detský obzor a rodičia – v porovnaní s ním suchí ako konský trus – mi už nemali čo ponúknuť.

Od deda viem, že pri otváraní fľaše sektu nekrútime štupľom, ale fľašou, to on ma naučil, že aperitívom sa zásadne nepripíja, a že chlieb sa nehryzie, ale odlamuje a iné potrebné zbytočnosti. To on mi prezradil, že suché šampanské s jahodami môžu byť rovnako poctivé raňajky ako bábovka s kakaom môjho detstva. „Raz, keď to budete raňajkovať, venujte mi spomienku,“ povedal vtedy a ja som sa obzrel, nechápajúc, prečo mi naraz vyká. Dedo zomrel, keď som mal desať rokov a ešte veľa ďalších rokov uplynulo, kým som prvýkrát raňajkoval jahody so suchým šampanským. A vtedy som pochopil, prečo hovoril v množnom čísle. Jahody so šampanským sú zásadne raňajky pre dvoch. Sami z nich nič nemáte. Nemusel som mu vtedy venovať spomienku – prišla sama od seba.

Rovnako ako v roku 1998 v čínskej štvrti Sydney, v reštaurácii Augustový mesiac, kde sa podávalo jedlo v štýle jam-ča. Ako dieťa som jedával hltavo a veľkou lyžicou, čo sa dedovi nepáčilo. Tak mi povedal historku o tom, ako sa servíruje v Číne: „Oni majú na obed aj sto chodov, ale to nie sú také porcie ako u nás, keď si dáme sviečkovú. Predstav si, že by tam bolo len za pol knedle, za lyžicu omáčky a mäsa tak na jeden hlt.“

Netvrdím, že som mu vtedy stopercentne uveril, ale keď som prvýkrát zažil jam-ča (čo je presne takéto servírovanie množstva chodov po mini-porciách), spomenul som si naňho.

Dedo ma naučil, čo je to tokajské, čo je to botrytický semillon, čo je to sherry (asi jediný z našej obce si nemyslel, že ide o čerešňový likér) a čo portské. Pritom všetko čisto teoreticky; bol som dieťa a až veľa rokov nato som mohol tieto vedomosti využiť aj prakticky.

Jedinú vec som na ňom nikdy celkom nechápal: jeho záľubu v extrémne uležaných syroch a v ešte extrémnejšie uležanej divine. Olomoucké syrčeky alebo romadúr sa už nervózne pohybovali po priestore, vymedzenom skleneným zvonom, keď ich dedo uznal za vhodné na konzumáciu. Nadvihnutie zvona sa svojím estetickým zážitkom rovnalo exhumácii mŕtvoly. Zastrelený bažant bol zavesený v komore, až kým div že neodpadol od háku. Keď som prejavil zhnusenie nad takými praktikami, dedo povedal: „To pochopíš, až keď budeš väčší. To ešte nič nie je proti Číne. Počul si niekedy o tisícročných vajciach? Tak si predstav, že Číňania zakopú surové vajcia do zeme a nechajú ich tam niekoľko rokov hniť. Keď ich vytiahnu, tak tie vajcia sú...“

Zvyšok sa stratil v hluchote prstami zapchaných uší a prenikavého piskľavého tónu, ktorý som spustil na znak svojho odporu a nesúhlasu. Dedo však pokračoval ďalej. Stíchol som, až keď mi došiel vzduch.
„... varená zaživa, takže ešte na tanieri hýbe plutvami. Takí sú Číňania, Petrík! A ty sa tu hnusíš dákeho smradľavého syra!“ dokončil dedo svoju prednášku.

Nie, v tejto jedinej veci sa mu nikdy nepodarilo ovplyvniť ma – vyložene dekadentné gastronomické rozkoše ma nelákajú. Nič, čo sa je ešte živé, čo sa už rozkladá, alebo je pokryté plesňou, nič, čo je spojené s utrpením živého tvora.

Uznávam, že k starým kultúram asi patrí kvapka dekadencie, ktorá opojenie rozkošou pribrusuje jemnou dávkou zhnusenia, ale v tomhle já nejedu.

Minule, keď som v potravinách práve bral z chladiaceho regálu čistú jablčnú šťavu a balíček čakankového šalátu, môj obed, mal som pocit, ako keby mi ktosi neviditeľný chytil ruku. Obzrel som sa a vzadu, na konci cestičky medzi regálmi, som uvidel odchádzať vysokú ramenitú postavu, na ktorú nikdy nezabudnem. Kým zahol za roh, obzrel sa. V očiach mal sklamanie i výčitku. A potom sa stratil.

Prepáč, dedo! V tomto si asi neporozumieme!