Vianočné impresie

25. decembra, 199?. Skoro ráno, hlavná železničná stanica v Bratislave. Relatívne pusto. Do autobusu MHD nastupuje junák a partia bezdomovcov. Junák za priateľkou, bezdomovci zapíjať kumpána Okenu, čo kdesi v noci zamrzol. Nik ďalší v autobuse nie je, šofér tíško hmká nasratú koledu to tom, ako musí cez Vianoce slúžiť. Bezdomovci fajčia, junák si po protestoch (Čo na to šofér, to sa nesmie? – Máš v piči!) zapáli tiež. Práve absolvuje svoj najsilnejší vianočný zážitok. Cestujú, junák na sídlisko, bezdomovci k pumpe, kde majú Jabĺčkové dezertné za 25 korún liter. Vianoce, idyla. 

Nikoho nezaujíma klišé o mladom mužovi, čo programovo neznáša Vianoce. Je nás aj tak dosť, a s tým, ako sa pozvoľný nástup predvianočného šialenstva rok čo rok posúva až kamsi na koniec prázdnin, aby konkuroval začiatku školského roka, nás stále pribúda. Písať o Vianociach vôbec je na nič, vždy z toho nakoniec vzniknú alebo depresívne zatrpknuté výlevy niekoho, kto sa nedokázal vyrovnať s faktom, že Ježo mu nikdy nepriniesol autodráhu, alebo sentimentálne cajdáky kohosi, komu tú autodráhu priniesol. Do pekla aj s Vianocami, do pekla s obchodníkmi, čo si hoja celoročné rany, do pekla s televíznymi dramaturgmi, čo pociťujú nezvládnuteľnú potrebu reprízovať tisíckrát videné kusy. Do pekla so stromčekom, Popoluškou, koledami, darčekmi a prskavkami, do pekla so šťastnými a veselými.

Robil som medzi kolegami prieskum, reku, napíšem, ako sa súčasťou vianočného folklóru stalo sledovanie telky, teda nie priamo telky, ale konkrétnych rozprávok. Spoľahlivo dominovala Popoluška, už by si zaslúžila vlastné heslo v Encyklopédii Vianoc. Objavili sa aj všetky ostaté kusy, z ktorých sa citlivejším povahám vyhadzuje hnusný pupenec. Princezné, kompletná sada, tá s opiercingovaným čelom, aj depresívna, aj pyšná, samozrejme Marfuša a pasívne agresívna potvora Nasťa, Cisárov pekár, Já první, atď. Jednoducho všetky tie maskované komunistické agitky. Čo ďalej? Prekvapil Benjamín redakcie, spoľahlivo najmladší junák spomedzi nás, zrelých mužov a žien. Jemu sa s Vianocami spája vyčíňanie Kevina, ktorého po dvakrát zabudli. Zaujímavý generačný posun k importovanému anglo-americkému popu, ale inak stále ten istý balast. Čo s takým niečím? Sú rozprávky v telke súčasťou moderného vianočného folklóru? Asi hej, no a? Veď jediné, o čom to svedčí, je, že z Vianoc je podvedome väčšina populácie deprimovaná natoľko, že sa zmôže len na sledovanie programov, ktoré už všetci videli niekoľko desiatok krát.

Čo asi dostanem tento rok pod stromček? Budú vanilkové rožteky? Opijem sa na Štefana a skúsim zapáliť stromček? Uvidíme, dosť sa teším, ako každý rok, a bojím sa, toho roku viac. Čakajú ma prvé veľké rodinné Vianoce, mám na starosti logistiku, dramaturgiu a manažment, z cateringu som sa vďaka bohu vyvliekol. Desí ma predstava ôsmich ľudí za jedným vianočným stolom, pričom niektorí z nich majú prinajmenšom svojrázne stravovacie návyky. Desí ma tá maska, čo si navlečiem, desí ma, či dokážem spoľahlivo zahrať prekvapenie nad darčekmi, ktoré si zhromažďujem niekedy od júla. Obávam sa hádzania orechov do kútov, robí sa to, hoci nikto nevie, prečo. Desí ma to všetko spolu a každé zvlášť. Utiekam sa k predstave, že je to stále lepšie, akoby mal byť niekto na Štedrý večer sám, ako po minulé roky, hoci kvôli mne samému by mi to bolo jedno. Hádam to dopadne dobre, hoci šípim katastrofu. Možno to dakedy v budúcnosti bude lepšie, zvyknem si, a keby aj nie, minulý rok sme preventívne začali s vymýšľaním vlastných, pôvodných Vianoc, teda vlastne rituálov a zvykov, ktoré sa k nim viažu. Nie som veľmi kreatívny, ale stačí mi aj to, že namiesto Popolušky sledujeme Lásku nebeskú a dvadsiateho siedmeho slávime deň Pána Prsteňov, dívame sa na celú trilógiu v kuse, dojedáme zvyšky, nevstávame z postele a tešíme sa, že máme rok na to, aby to nabudúce bolo lepšie. 

A čo vy? Máte nejaké pôvodné Vianočné zvyky, ktoré by sa dali šlohnúť, nech tie sviatky znova majú zmysel?