Danajský dar

A je po tom. Ďalší rok, čo sa Ježo neukázal, tak sme si rozdali darčeky sami. Ešte dôstojne zvládnuť silvestrovskú noc a zhruba na desať mesiacov je pokoj. Pokoj v pravom slova zmysle. Nič sa neskončilo, hoci predvianočný stres ako zvyčajne nasvedčoval tomu, že s tridsiatym prvým decembrom sa civilizácia tak, ako ju poznáme, končí. Nechcem sa vracať k tomu, ako veľmi nemám toho obdobie roka v láske, nie, len sa chcem pochváliť s darčekom, na ktorý tak ľahko nezabudnem, lebo podľa vyjadrenia lekára sa ho už nezbavím. Priniesli mi ho práve tohto ročné Vianoce a je to tik v ľavom oku – normálny nenormálny tik, s ktorým nemôžem nič robiť, len ho vlastním.

Začalo mi mykať okom, kedykoľvek sa mu zachce a mám o traumu viac. V kolektíve si ju okamžite obľúbili, zaradila sa na čestné miesto na lavici telesných tráum, kde dosiaľ osamote sedela len trauma z nezvratného narušenie telesnej integrity, ku ktorej som prišiel v marci 1999. Vtedy mi vytrhli zub – taký ten, čo narastie úplne posledný, kdesi celkom vzadu. Vytrhli ho skôr, ako komplet uzrel svetlo ústnej dutiny, už v rozpuku začal spôsobovať problémy, no keby som vedel, čo za muky mi spôsobí jeho odstránenie, radšej by som trpel doteraz. Fyzicky pociťovaná úzkosť, desivé sny o obrovskom chýbajúcom zube, pre ktorý nechcú v krematóriu spopolniť moje neúplné telo, komplexy menejcennosti. To všetko pre zub, ktorý mi občas chýba dodnes. Vtedy som sa musel vyrovnať s faktom, že moja telesná schránka už nikdy nebude kompletná, že vlastne po fyzickej stránke už nikdy nebudem úplný človek, čo má dve oči, dve ruky, dve nohy, a tak ďalej, vrátane tridsiatich dvoch zubov. Samozrejme, je to iné, akoby som prišiel o polovicu pľúc, ale aj tak, komplet nie som, a to ma dosť ťaží. Teraz sa na mojom okyptenom neúplnom tele prejavila ďalšia zásadná vada, chronická porucha funkčnosti, už navždy budem človek s tikom v ľavom oku. Ešte nemám ani tridsať dva rokov a už nielen že nie som celý, ale ani dokonale nefungujem. Nie je to príliš skoro? Áno, dalo by sa namietať, že dokonale nefungujem od malinka, veď od útleho detstva nosím okuliare, ale to je konštrukčná vada nespôsobená prevádzkou. Tik je iný, tik je prevádzková porucha, možno bez zásadného vplyvu na funkčnosť, ale nepríjemná a už sa nedá opraviť. S tikajúcim okom už budem vyzerať celkom ako šialenec. Ak k tomu pridám znova všetky tie veci, čo sa dejú v mojej mysli, všetky tie hlasy, čo sa ozvali potom, ako prišiel tik, čoraz vážnejšie začínam uvažovať o návšteve psychiatra. Len sa bojím, že ma fakt diagnostikuje ako človeka s poruchou a to by som sa asi zrútil úplne. S poruchami hardvéru sa to zvláda lepšie, ako keď je vadný softvér.

Nakoniec ten tik asi prijmem za svoj, aj tak s ním nič iné nemôžem robiť, vyrovnám sa s ním, nakoniec, je to darček, neželaný, ale darček. Tak vám prajem pekný nový rok a hlavne veľa duševného zdravia.