Domovci a bezdomovci

Rumnák nevie vysvetliť, čím to je, že blízkosť železničnej stanice, aj takej malej, ako je tá naša, tak priťahuje bezdomovcov. Nepáči sa mu to, bol by radšej, keby bol každý domovcom.
Ráno si ide kúpiť noviny do staničnej trafiky a vidí, ako sa v hale aj s celým svojím majetkom rozťahujú na lavičkách a opreteky zapáchajú, zatiaľ čo slušní cestujúci musia aj napriek zakúpeným cestovným dokladom postávať obďaleč.

Vchádza doňho jed. Jed si v sebe nesie ešte aj do krčmy Koľaj.
„Na bezdomovcov a rôzne existencie treba tvrdú ruku,“ tvrdí, keď si k nám prisadá. „Len by to slopalo, vylihovalo a vysedávalo.“
„Nie každý sa k bezdomovectvu preslope,“ povie Hrabina. „Niekedy sa stačí aj blbo oženiť a rozviesť. Alebo stratiť prácu. Nie sme až tak úplne pánmi svojho osudu.“
„Ďakujem vám, že to hovoríte,“ preruší nás ufúľaný muž v uniforme bezdomovca, ktorý si doteraz pri pulte kupoval tatranku. „Prepáčte, páni, nepočúvam cudzie rozhovory, no v krčme to asi ináč nejde.“
„Ale ide,“ povie unavene Rumnák. „Zober si svoju tatranku a ťahaj čiaru.“
Bezdomovec sa naňho krátko pozrie a opäť sa zahľadí na Hrabinu.
„Aj ja som sa stal bezdomovcom z iných príčin,“ povie a pristúpi k nášmu stolu. Nikto nenamieta, tak ostane stáť.

„Býval som v rodinnom dome s obrovskou záhradou, na strednom Slovensku,“ začne. „Kým ešte žila moja matka, vzorne sa starala aspoň o prednú časť, vzadu bol starý a zanedbaný ovocný sad. Po matkinej smrti sa záhrada veľmi rýchlo zmenila na ťažko prístupnú džungľu. Býval som sám, len s dvoma psami, ktorí prišli bohvieodkiaľ a už u mňa ostali. Tá džungľa sa tlačila k domu a neskôr aj do domu, najprv cez rozbité okno na verande, neskôr cez diery v streche. Psi v nej dokázali zmiznúť na celé dni. Raz sa tak stratili a až na tretí deň som odkiaľsi z diaľky počul ich vyplašený štekot a zavýjanie, a potom, o ďalšie dva dni, sa vrátil len jeden, vychudnutý, s vytreštenými očami, trasúci sa na celom tele a zafŕkaný krvou. Zvykol som sa z okna pozerávať na čiernu hranicu stromov a kríkov rysujúcu sa proti oblohe a často som premýšľal, ako to asi môže vyzerať tam za ňou. Párkrát som sa tam pokúsil ísť, ale vždy som sa zastavil, lebo sa mi nechcelo presekávať sa mačetou a bojovať s dotieravým hmyzom. A raz, keď som sa dostal dosť ďaleko, ma sčista-jasna prepadla taká nevýslovná úzkosť, ako keby som naraz vhupol do nejakej zóny zamorenej plynom. Občas som v noci počul zo záhrady strašné škreky nejakého čudného nočného tvora, akýsi šialený smiech, a vtedy môj pes, ten čo mi ostal, namiesto toho, aby štekal a domáhal sa von, zaliezol úplne do kúta, pod posteľ a usiloval sa pôsobiť čo najmenším a najnenápadnejším dojmom. Začal som sa v tom dome báť. Bol som za farárom, ale ten mi neveril a stále ma posielal k psychiatrovi. A stále som cítil, ako sa zo záhrady ku mne plazí tá úzkosť a je stále bližšie k domu. Bolo to na zbláznenie. A tak som utiekol a stal som sa bezdomovcom. Vždy lepšie, ako zošalieť.“

Bezdomovec sa odmlčí, premeria si nás pohľadom.
„Tak to bol dobrý príbeh,“ poviem mu.
„Hej?“ poteší sa bezdomovec. „Myslíte, že by stál za desaťkorunu?“
„To rozhodne,“ poviem a siahnem do kešene po mincu.
Všetci pri našom stole tak urobia, len Rumnák nie. „Kecať, to oni vždy vedeli,“ zamrmle, keď bezdomovec odíde.
„Aj to treba vedieť,“ poviem.
„To hovoríte, lebo vy ste taký istý!“ odsekne Rumnák.
Hej, vlastne áno.