Digitálna láska

Nejaký čas už zbieram recepty na to, ako to spolu vydržať vo dvojici. Poznám totiž toľko spôsobov, dôvodov a okolností rozvodov a rozchodov, že už len z princípu zachovania rovnováhy sa mi žiada vedieť, prečo ľudia spolu zostávajú. A nepočítajú sa dôvody typu „keby som ju nechal, dobila by ma tĺčikom na mäso“. Zaujímajú ma šťastné vzťahy a dobrovoľné manželstvá, takže keď na také natrafím, pýtam sa.

- Naše manželstvo bolo prvých dvadsať rokov také ako všetky. Aj dobré, aj zlé. Aj pekné chvíle, aj hádky. Až potom sa to zmenilo, až po tej autonehode, - povedala mi tá pôvabná staršia pani.
- A čo sa stalo? – spýtala som sa a očakávala odpoveď v tom zmysle, že sa niekomu poškodil mozog a z toho dôvodu prestal trieskať dverami a začal vídať Ježiša Krista.
- Auto môjho muža sa dostalo medzi nákladné auto a autobus, prevrátilo sa a rozbilo na kusy. Keď som za ním prišla do nemocnice, mal zlomené obidve nohy aj ruky. Celkom ako v tých kreslených vtipoch. Len sa na mňa díval, tiekli mu slzy a prosil ma, nech ho nenechávam v nemocnici a vezmem ho domov. Tak som si v práci nahlásila dovolenku a vzala som ho. Kŕmila som ho, umývala, utierala mu zadok. Až kým sa nedal do poriadku. Odvtedy prešlo 25 rokov a my máme stále šťastné manželstvo, lebo môj muž pochopil, že mi môže veriť, - povedala.

Zlatá svadba ako sa patrí. V kultúrnom dome hrá dychovka, za stolmi sedí početné potomstvo, deti sa ohadzujú domácou štrúdľou a na parkete sa decentne kolíše do seba zavesená dvojica jubilujúcich manželov. Potom sa k mikrofónu prebojuje starosta obce, inak synovec z druhého kolena a spýta sa ich, ako to tak dlho vydržali. Dedko s babkou na seba pozrú a potom dedko povie:
- No, hlavne musí byť každý deň dobrá polievka.

- S mojou manželkou som sa zoznámil tak, že ma horská služba doniesla do nemocnice, kde ona praxovala ako čerstvo doštudovaná lekárka, - povedal ten starší muž. - Bol som dochrámaný a dehydratovaný. A z toho vyplývalo aj to, že som sa nemohol vysrať. Stálo to vo mne a ukrutne bolelo. To sa jednoducho nedá dať von inak než tak, že vám to niekto vyberie prstami cez análny otvor. Digitálna evakuácia stolice, povedala mi vtedy ona. Vyzerala ako Nastenka z Mrázika, človek by uveril, že ani nevie, kde je umiestnený zadok. Strašne som sa hanbil. Ale ona sa usmiala, povedala, že to nič, že to sa stáva a všetci sme ľudia a urobila to. A mne sa fantasticky uľavilo a otravoval som ju až dovtedy, kým si ma nezobrala. Vedel som, že nikoho takého už nenájdem, nikoho, na koho by som sa tak mohol spoľahnúť, že ma zachráni z čohokoľvek. Z akýchkoľvek hovien, ak mám byť celkom presný.

Vyzerá to tak, že skutočná láska je digitálna. Nie je o slovách, ale o prstoch. O prstoch, ktoré krájajú cibuľu, vymieňajú pneumatiky, prehodia cez vás deku, keď zaspíte na gauči. Sme zaťažení na správne formulácie, brilantné myšlienky a názorovú zhodu, skutočné šťastie je ale viac o tom, že je blízko niekto, kto vám navarí polievku, podá bažanta, alebo si natiahne gumenú rukavicu a pomôže vám, keď idete umrieť z dôvodu zabrzdenej stolice než o tom, že duševne súzniete vo veci Kierkegaarda a moslimských imigrantov. Je hrozné, koľko informácií človek musí nahromadiť, kým príde na túto jednoduchú pravdu. Aj mne to teda trvalo.

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [52]