Vo vzduchu visel akýsi ospalý ľahostajný vzdor. A hlas psychologičky, ktorá sa snažila rozprúdiť debatu. Nejaký čas sa to príliš nedarilo. Väčšina pätnásťročných chlapcov dospávala nočné behanie po uliciach, kradnutie bicyklov a dílovanie heroínu zmiešaného s colacaom. Väčšina mojich spolužiakov driemala po noci prebdenej nad fľašami lacného alkoholu a hovormi o vlastnej filmárskej genialite. Zlom nastal, keď padla otázka, čo bude kto robiť o päť rokov. Chlapci sa vyjadrili, že budú mať nové bavoráky, nové babenky, nové totálne nabúchané svaly a kopu prachov.
- Ako si na tie bavoráky chcete zarobiť? – spýtala som sa len tak zo zvedavosti.
- Prečo zarobiť? – povedal jeden z chlapcov, ktorý akoby Seanovi Pennovi z oka vypadol.
- A čo teda? – spýtala som sa.
- Zarábajú len idioti.
Psychologička pokývala hlavou. Možno mala s touto diskusiou nejaký zámer.
- Hej, máš pravdu, - povedal z polospánku jeden z mojich spolužiakov. – Kradnúť je efektívnejšie. Rýchle prachy a nejaký ten adrenalín k tomu.
- Z dlhodobého hľadiska je to ale nevýhodná stratégia, - povedala som ja.
- Čo? – spýtal sa Sean Penn.
- Nebojíš sa, že pôjdeš do basy? – spýtala som sa.
- No a čo?
Rozhovor sa stočil na rebríček životných hodnôt. Skončili sme pri tom, že kým my myslíme na filmy a deti, chlapci myslia na to, ako pôjdu večer von, vyhliadnu si nejakého cigoša, teploša, alebo alternatívca a vymlátia z neho dušu. Že kým my a s nami trápne väčšinová spoločnosť idiotov premáhame ráno nechuť a vstávame do školy a do práce, vyhýbame sa násiliu, deštrukcii a represii, platíme odvody, poistky, dane, pôžičky a plánujeme budúcnosť, títo chlapci záväzky neuznávajú a ide im o to, čo najviac dostať a nič za to neplatiť. Násilie vyhľadávajú, riziko milujú, budúcnosť neplánujú a ničoho sa neboja.
- To naozaj z ničoho nemáte strach? – spýtal sa niekto z nás idiotov.
- A z čoho jako?
- A zo samoty? – skúsila som.
Môj pohľad sa stretol s pohľadom tej psychologičky. Dodnes vzdávam hold sile jej ducha, s ktorým dokázala čeliť každodennej bezútešnosti v tomto petržalskom centre pre mládež. Sedeli sme tam ešte ďalšiu hodinu. Vymýšľali sme alternatívne scenáre pre chalanov, ako v živote uspieť a nemusieť utekať pred policajtmi. Oni o to nestáli. Ich logika bola iná než naša. Niekde v ich doterajších pätnástich rokoch sa niečo zvrtlo a v ich zornom poli bola zrazu celkom iná diaľnica než v tom našom. Na hľadanie riešenia v ich svete je potrebný úplne iný algoritmus, než na aký sme zvyknutí my. A vôbec, zámená MY a ONI mi nikdy neboli tak zrozumiteľné ako vtedy, keď sme vyšli von medzi paneláky a Sean Penn sa spýtal, či nechcem kúpiť skoro nový horský bicykel za dvetisíc korún.
- Nechcem, - povedala som.
- Robíš chybu, - povedal mi Sean. – To celé je totiž o príležitostiach, čo sa neopakujú.
- Veď práve.
Teraz má Sean Penn a jeho kamoši tak dvadsaťpäť. Ktovie, čo s ním je, pomyslela som si nedávno nad správami o tom, čo sa po večeroch deje na petržalskej strane Dunaja.
Eva Borušovičová viac od autora »
Vaše reakcie [14]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|