Z prebrowsovaného za uplynulý týždeň

Nedávno sme sa v priateľskom kruhu nejako dostali k téme bezpečnosti. Nemám tým na mysli národnú bezpečnosť, tá mi môže byť ukradnutá, ale čisto obyčajnej, prozaickej osobnej bezpečnosti. Skrátka ako bezpečne sa človek cíti trebárs o polnoci na ulici nejakého európskeho alebo iného mesta. Použil som najmä svoje skúsenosti z podujatia Literatur Express 2000, na ktorom som sa kedysi zúčastnil a z ktorého, pokiaľ sa dalo, som písal noticky na internet. Príležitosť precestovať za šesť týždňov desať európskych miest od Lisabonu po Petrohrad len tak hocikto v živote nedostane, je to ideálna možnosť bezprostredne si porovnať rôzne aspekty každodenného života, vrátane bezpečnosti. A človek príde na prekvapujúce veci. Tak trebárs že najsilnejší bezprostredný pocit ohrozenia som mal v uliciach nočného Bruselu. Ani Madrid, Paríž a Kaliningrad neboli bohviečo. Päticu dopĺňa Petrohrad, tam som radšej ani veľmi neopúšťal hotel. Na opačnom póle pre mňa stál napríklad Minsk. Mesto nie je nič mimoriadne, ale paradoxne práve vďaka policajnému teroru sa tam človek cítil absolútne bezpečne vo dne i v noci. Znie to cynicky, ale keď už človek niekde je, tak sa rád aj dostane živý a zdravý odtiaľ. Rovnako ako v metropolách všetkých troch pobaltských štátov – tam nie pre všadeprítomnú políciu, ale pre príjemnú mentalitu obyvateľov, z ktorých priam vyžarovala vľúdnosť a pokoj. No a veľmi bezpečne sa človek mohol cítiť aj v Dortmunde a Hannoveri. Keď tak uvažujem nad Berlínom, tak tiež má v sebe čosi šupácke a nebezpečné. Na rozdiel od množstva spisovateľov, muzikantov a iných umelcov, mňa jeho atmosféra ani najmenej nefascinuje a nepriťahuje. Mám rád Lisabon, to je mesto pre človeka ako ja. Berlín je pre mňa rovnako depresívny ako už spomínaný Brusel. Necítim vo vnútri takú tú chvejivú túžbu ešte niekedy sa tam vrátiť: ako v prípade Lisabonu, Paríža (hocikedy!), Moskvy, či Varšavy. Aj preto som si so záujmom prečítal článok Je Berlín ešte Európa?.

Pred časom som tu uviedol linku na článok, v ktorom sa autor usiluje nájsť paralelu medzi pôrodom a popôrodnou starostlivosťou o dieťa a jeho neskoršími prípadnými sklonmi k násiliu. Ten istý autor napísal ďalší zaujímavý článok, v ktorom zasa odvážne a podobným spôsobom hľadí na zvláštnosti ruskej povahy.

Napokon sa vždy ukáže, že kľúč k človeku sa ukrýva hlboko v jeho ranom detstve. Všetky problémy v komunikácii, partnerských i medziľudských vzťahoch, sú ukryté tam. Každý sa čistí ináč. Niekto si myslí, že mu pomáha chľast, iný má na to ženské, niekto sa prežiera, ďalší sa priam fanaticky upne k nejakej záľube, k workoholizmu alebo inej obsedantnej činnosti. A kto má talent (alebo si to aspoň namýšľa), ten sa môže ventilovať tzv. umeleckou tvorbou. Otvorene poviem, že moje podvedomie vždy cítilo, že nie som v poriadku, a tak som vyskúšal všetko z uvedeného. Napokon mi, zdá sa, pomohla hlbinná psychoterapia. Začal som ju navštevovať kedysi v júli minulého roku a dochádzam tam pravidelne dodnes. A ešte dlho budem. Princíp psychoterapie, prinajmenšom tej, ktorej sa podrobujem ja, nespočíva v tom, že je človek blázon (aj keď... hm...), ale v rozvoji osobnosti, v poznaní seba samého a svojich možností a v zlepšení svojho fungovania medzi ľuďmi, najmä v rámci partnerských vzťahov. Vrelo odporúčam každému bez výnimky. Vždy som si hovoril, že aj slávny režisér Lars von Trier musí trpieť nejakou formou ranej poruchy osobnosti a tiež má to šťastie, že je výnimočne talentovaný, takže si ju môže ventilovať svojou pozoruhodnou torbou. Poviem úprimne, že Tanečnicu v tme ani Prelomiť vlny nielenže nemusím, ale ani nemôžem, zato Kráľovstvo či Dogville považujem za veľké diela. Tu je s ním pozoruhodný rozhovor. Myslím, že odteraz je mi ešte o niečo sympatickejší.

Keď sme už pri tých rozhovoroch, je tu ešte jeden zaujímavý. Jan Kraus je rozhodne pozoruhodný, kreatívny a vo veľa veciach inšpiratívny človek, aj keď by možno mal niečo robiť so svojou narcistickou poruchou osobnosti, ale zasa na druhej strane, pokiaľ je kompenzovaný svojou popularitou a tým, že sa mu dostáva dosť obdivu za to, čo robí, tak by mal byť v pohode. Horšie, keď sa mu prestane dariť. Vtedy temné oleje vyplávajú na povrch. Ale čo je nás do toho? Tu je rozhovor s Janom Krausom.

Jeden z môjmu srdcu najmilších umelcov je režisér Tim Burton. Ako každý pozoruhodný umelec si našiel cestu, ako svoje detské i dospelácke traumy ventilovať smerom von, a pritom to robiť zábavným a príťažlivým spôsobom. Málokto trebárs vie, že o monštruóznom rovnadle na zuby, ktoré vo filme Charlie a továreň na čokoládu musí nosiť detský predstaviteľ Willyho Wonku, nie je v literárnej predlohe Roalda Dahla ani zmienka – je to čosi, čo sa spája s detstvom samotného režiséra. Dnes sa však vráťme k jednému z jeho starších filmov, a to k paródii Mars útočí. Vo svetle súčasných udalostí nám ten film naozaj musí pripadať nie ako zábavná paródia, ale priam ako proroctvo.

Ach, svet je teda dosť bizarné miesto pre život – a nielen preto ho máme tak radi. Napríklad také Japonsko. Ja osobne milujem historické filmy Akiru Kurosawu, ale moderná japonská kultúra ma sčasti nudí a sčasti je mi odporná. Manga mi trebárs na rozdiel od kolegu Malíčka pripadá nudné, nemám sa čoho chytiť, nie je tam nič, čo by nejako súviselo s mojím kultúrnym a duchovným backgroundom, postaveným na (západo)európskej kultúre. A možno to bude aj tým, že Japonky a vôbec Aziatky mi vôbec, ale vôbec nepripadajú sexy. Ako každý človek, ktorý sa živil internetom, som neraz naďabil na stránky s pornografickým materiálom a všelijako zaujímavo rozďavenými krásavicami. Nepovažujem sa za rasistu, ale stránky s japonskými krásavicami mi nikdy nezvýšili tep. A už vôbec nie, keď sú tie krásavice všelijako umne pozväzované a prípadne ešte zavesené dolu hlavou. To je objekt záujmu fotografa Nobujošiho Arakiho. Kto chce, nech si jeho obrázky vygoogli.

Inou bizarnosťou, ktorá sa, myslím, plne vyrovná japonskej pornografii, je nové športové odvetvie, a to umývadlové potápanie. JXD si skrátka poplietol kalendár a urobil si apríl v novembri.

Nedávno sme si zaspomínali na staré dobré časy reálneho socializmu návštevou virtuálneho obchodného domu ako vystrihnutého z prelomu 70. a 80. rokov. Dnes potešme svoje srdcia viac od autora »
Vaše reakcie [1]