V ankete bola otázka, čo vám v našom magazíne chýba. Na treťom mieste hneď za „viac sexu“, „sex, móda a kozmetika“ sa umiestila odpoveď „sex a vzory na háčkovanie“. Predpokladám, že tí, čo túto odpoveď klikli, to mysleli rovnako ironicky ako my, čo sme tú odpoveď vymýšľali. To sa nám to smeje a ironizuje, ale nie je to tak dávno, keď by sme podobnú odpoveď mohli myslieť smrteľne vážne!
Je už asi neskoro dva týždne po funuse písať nekrológ o Anne Burde, nie je však hádam neskoro pripomínať, čo všetko, vrátane potreby jej časopisov, sme vďaka Nežnej revolúcii nechali za sebou. Nielen preto, aby tí, čo to zažili, nezabúdali, ale aj preto, aby tí, čo to nezažili, neskúšali komunistické experimenty opakovať.
Takže pripomínam. Anna Burda je našincom známa najmä podľa rovnomenného časopisu, v ktorom každý mesiac nachádzajú šitiachtivé ženičky nielen inšpiratívne módne modely, ale veľmi kvalitné strihy a návody, ako si tie modely svojpomocne ušiť doma. Okrem toho Anna Burda vydávala aj ďalšie časopisy, napríklad s tými vzormi na háčkovanie, ktoré by ste popri sexe v našom magazíne tiež uvítali.
V jej ženských časopisoch nenájdete žiadne extravagantné nenositeľné modely z haute couture, ale na tom ani nie je založený úspech tejto značky. Ten bol založený, naopak, na predpoklade, že ktorýkoľvek model z časopisu si dokáže ušiť aj podpriemerne šikovná obyčajná žena a nebude sa v ňom hanbiť vyjsť na ulicu či do práce. Presne to potrebovali v päťdesiatych rokoch nemecké ženy, ktoré vo vojnou zničenej krajine nemali peniaze na parádenie, zato chuť parádiť sa ich neopustila. A presne to potrebovali aj o nejakých dvadsať rokov neskôr ženy celého východného bloku v komunizmom spustošenej ekonomike. Peniaze na parádenie by možno mnohé z nich aj mali, však rožky stáli len 50 halierov a mlieko dve koruny, ale plánovaná ekonomika vychádzajúca zo všetkého možného, len nie z potrieb spotrebiteľov, pre parádenie zmysel nemala. Celá naša krajina chodila v neforemných a nemoderných modeloch niekoľkých socialistických fabrík. Ak sa na ulici objavila pekne oblečená žena, bola to alebo cudzinka, alebo manželka nejakého komunistického pohlavára, ktorá mala tuzexové bony alebo mohla chodiť nakupovať veci von. Najväčšiu skupinu žien, ktoré svojím oblečením vytŕčali zo šedivého radu, však tvorili tie, ktoré mali šikovnú krajčírku vo svojom okolí, alebo tie, ktoré sa nejakým zázrakom dostali k strihom z Burdy.
V očiach intelektuálov či bojovníkov za politickú slobodu možno túžba ľudí po slobode obliekania a plných obchodoch moderných handier pôsobí dosť povrchne, konzumentsky, či dokonca neprístojne, ja si však myslím, že masa navlečená do rovnakej šedivej uniformy je oveľa ľahšie manipulovateľná ako skupina farebných individualít. Samozrejme, dnes tu máme opačný extrém, masu mladých ľudí, navlečených do uniforiem podľa vzoru Britney Spearsovej alebo Zdenky Prednej, ale na rozdiel od predrevolučných čias, túto uniformu si masy môžu slobodne vybrať.
Milá pani Burda, česť Vašej pamiatke, Vaše časopisy mnohým ženám, vrátane mňa, za socializmu zachraňoval duševné zdravie! Vo svojej láskavosti však iste pochopíte, že mi za nimi nie je smutno!
PS: A ešte pripomínam, že keď teda tak strašne chcete viac sexu v našom magazíne, nezabudnite posielať otázky do sexporadne Petra Pišťanka Posteľová besiedka. Otázky adresujte autorovi cez mail redakcii, čo je tlačidlo, ktoré nájdete pod každým článkom vedľa možnosti prideliť článku body.
Pod týmto článkom nájdete aj obligátny výber z článkov, ktoré sme uverejnili minulý týždeň a podľa mojej mienky by nemali ujsť vašej pozornosti.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [10]
Čo je u nás starého?
Kto uvarí kávičku mne?
Zákon zachovania dĺžky premýšľania
Čo by urobil bezdomovec, keby našiel v kontajneri 60 000 korún?
Mexická vlna nepravých Maximov