Brtník

Sú na svete všelijaké čudné povolania. Trebárs taký šepkár v divadle. Česi majú pre to výraz „nápověda“, ale to slovo sa mi zdá akési vecné. V podstate vystihuje predmetnú profesiu, ale nemá v sebe poéziu. Zato slovenský šepkár, to je výraz, ktorý má v sebe nielen poéziu, ale aj istú tajomnosť.

Paľo S., starší brat saxofonistu našej kapely Devínska Nová Ves Milana, bol zasa roztáčačom v sklárni. V živote som síce nebol na exkurzii v Závodoch technického skla medzi Devínskou a Dúbravkou, ale pri pohľade na územčistú Paľovu postavu s mohutnou šijou a plecami a dvoma možno trochu pridlhými svalnatými rukami, ktoré pri chôdzi nosieval akoby pred sebou, som si vždy predstavoval nejakú obrovskú kľuku, tú najväčšiu kľuku na svete, ktorú Paľo každé ráno schytil a roztočil, načo sa celá sklárska mašinéria dala pomaly a so škripotom do pohybu. Roztáčač: koľko poézie a romantiky v jednom slove!

Keď som bol chlapcom, chodieval som za dedom do práce. Bol krčmárom, teda vedúcim miestneho pohostinstva. Večer som tam chvíľu zbieral poháre, za čo som potom dostal vrecúško s čerešňovým, kávovým, alebo medovým furé. Moji rodičia tieto moje zárobkové aktivity videli len veľmi neradi a raz som bol svedkom hádky medzi mojím otcom a dedom, keď mu otec vytýkal, že zo mňa urobil „syna výčapu“. Nech je ako je, dodnes mám chuť dedových cukríkov na jazyku.

Chodieval tam vtedy jeden zaujímavý človek, volali ho Brtník. Nebolo to jeho meno, ale profesia. Nosieval čerstvý med divých včiel odkiaľsi z hôr. Vždy mal dve kabely plné zaváraninových fliaš s hnedastým priehľadným medom. Predával ho dosť draho, obyčajný med z obchodu stál polovicu. Bol však zaručene prírodný, tvrdil. Keď niečo predal, objednal si trúnok a zachmúrene popíjal. Nebol veľmi zhovorčivý, ale keď už mal vypité, sem-tam skúpo precedil niečo cez stuhnuté pery. Hovoril o svojom náročnom a nebezpečnom povolaní. Spomínal mená kolegov, ktorí už neboli medzi živými. Brtník získaval med tak, že ho kradol divým včelám, žijúcim v brtiach – bútľavinách stromov kdesi v horách. Všetci v krčme ho obdivovali, mal príťažlivý imidž človeka, pravidelne hľadiaceho do tváre smrti. Mal osobný magnetizmus Belmonda i Radovana Lukavského.

Jeho kolegov a priateľov nikto nikdy nevidel, ale hovoril o nich, ako keby sme ich všetci mali poznať.
Raz prišiel zničený. Predal pár fliaš medu, potom si sadol a mlčky pil. Po piatom poldecáku sa rozplakal.
„Trčka už nie je,“ mrmlal duto a tresol päsťou do stola, až popolník nadskočil. „Doštípali ho, potvory, na smrť ho doštípali! Ech!“
A na ex vypil svoju borovičku.
Chlapi boli zvedaví, radi by sa boli dozvedeli niečo bližšie, tak mu zaplatili ďalší trúnok. Brtník však len mlčky pil v stíchnutej krčme. Až po desiatom poldecáku sa divo obzrel.
„Na týchto rukách mi zomrel, aha!“ ukázal ruky. Vyhrnul si rukávy a ukázal predlaktia plné jazvičiek po včelích bodnutiach. „Divá včela štípe desaťkrát horšie ako domáca, vedeli ste? Raz to i mňa čaká!“
Dopil pálenku a šmaril poldecák o stenu.
„Tak toto nie, trochu pŕŕŕ!“ namietol dedo od pultu, ale nalial mu nový.
„Boha!“ povedal Brtník. „Paľo Trčka je mŕtvy. Jano Horniak, Edo Mikolaj, Fero Eliáš, všetci sú mŕtvi. A ako umierali! Ani nechcite počuť! Aj ja tak umriem.“
Vypil, vstal, zaplatil a odišiel aj so svojou kabelou do noci.
Dlho po jeho odchode všetci mlčali.
Ale zdalo sa, že mu žičí šťastie. Pravidelne sa zastavoval v dedovej krčme, predal med, vypil si a odišiel. V zime med nebol, to zasa predával imelo. Všetci kupovali, každý chcel podporiť mĺkveho hrdinu.

A potom to prasklo. Ktosi zo železničiarov to prezradil. Ukázalo sa, že Brtník je obyčajný podvodník. Lesný med divých včiel bol obyčajný med z obchodu. Brtník ho doma miešal s cukrom a preváral. Jeho historky boli vymyslené, jeho mŕtvi ani živí kolegovia nikdy nejestvovali. Jazvičky na rukách a tvári si urobil sám, cigaretou. Pracoval ako pomocný skladník na hlavnej stanici, býval v garsónke pod stanicou a od vojny mal papiere na hlavu.
Mne to však dedo vtedy nepovedal. Keď som sa pýtal na Brtníka, že sa tam už dlho nezastavil, bolo mi povedané, že sa pravdepodobne stal obeťou svojho riskantného povolania. Do môjho detského panteónu vtedy pribudol ďalší hrdina. Po mojom dedovi-legionárovi, samozrejme.
Pravdu som sa dozvedel až o veľa rokov. Dodnes je však povolanie brtníka u mňa na jednom z prvých miest v rizikovosti – aj keď tuším nikdy nejestvovalo.

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [9]