Rôzne svety

Boli časy – a nie tak dávno, keď sa považoval za spisovateľa a užíval si svojich pätnásť minút slávy, pokiaľ sa tu dá o niečom takom vôbec hovoriť. Odvtedy pretieklo v Dunaji veľa vody, medzitým prestal byť verejnou osobou, prestal sa niekam strkať, vyjadrovať sa k čomukoľvek, poskytovať rozhovory, chodiť na tristné literárne podujatia. A namýšľal si, že tak, ako rýchlo zabúda on, zabúdajú aj iní.

Stále sa nevedel nabažiť vlastnej anonymity. Aký je to len pocit, vojsť náhodou v piatok večer do preplnenej kaviarne Café Gallery, kde bol kedysi pečený-varený, a prejsť celý podnik bez toho, že by ho ktokoľvek spoznal! Alebo kráčať po meste oproti dlhoročnému známemu, nechať po sebe skĺznuť jeho zrak a sledovať, ako sa vzápätí bez záujmu zahľadí iným smerom. Pripadal si ako Neviditeľný muž. Všetko staré a zbytočné opustil, vrhol sa po hlave do svojho nového života, nebolo tam miesto pre sentiment.

Jeho nová priateľka s ním nesúhlasila. Tvrdila, že z jej pohľadu je stále spisovateľom. Pritom od neho nikdy nič nečítala.

Odjakživa túžil po babe, ktorá by nikdy v živote nečítala žiadnu jeho knihu, ani iný text. Až takmer na staré kolená sa mu to splnilo. Zoznámili sa, začali spolu chodiť, bol pre ňu jednoducho tým, čím sa jej javil. Až v práci, keď sa raz zmienila kolegyniam, že má nový vzťah, sa dozvedela, čím že to býval jej nový priateľ. Že reku spisovateľom. Relatívne známym. Dovtedy bol pre ňu úradníkom v počítačovej firme.

Komická situácia. Prišla na rande a vytkla mu, že ju vlastne podviedol. Ona chcela stretnúť obyčajného, normálneho človeka. Žiadneho umelca. Umelec sa pre ňu vždy spájal s predstavou nespoľahlivého, nestáleho a egoistického bohéma ako zo seriálu o Dumasovi.

On trval na tom, že ju nepodviedol. Žiadnym umelcom predsa nie je.

Ona nesúhlasila. Čo je to za nezmysel? Raz umelec, navždy umelec. To sa nedá vyoperovať.

Bránil sa. Reku, nikdy nebol sústredený na poňatie seba samého ako spisovateľa. Zatajil, že dakedy v prvej polovici deväťdesiatych rokov, keď mu vyšli prvé knihy, sa veru cítil byť velikánskym spisovateľom - ale to naozaj trvalo len rok-dva.

 „Vlastne patríš do iného sveta ako ja,“ skonštatovala smutne.

 „Do akého iného?“ nechápal on (ale chápal!). „Patrím do tohto nášho spoločného sveta!“

So smútkom v očiach zavrtela hlavou.

„Veď to vidím. Máš úplne iných kamarátov, stretávaš sa s úplne inými ľuďmi, než na akých som bola doteraz zvyknutá ja. Budeme si my dvaja vôbec rozumieť?“

„S akými inými ľuďmi?“ spýtal sa.

„Veď ty vieš, čo tým myslím.“

„Myslíš ľudí okolo televízie, filmu, reklamy, časopisov, rozhlasu?“ bránil sa. „Ale veď to nie je môj svet! Nepatrím tam. Je to svet, do ktorého si občas zájdem po peniaze a vrátim sa s nimi do tohto nášho sveta.“

Prijal teóriu dvoch svetov, zamrzelo ho, ako ľahko a bez boja.

Ona mlčala a bolo vidieť, že si o jeho argumentoch myslí svoje.

Aj tak ma raz opustí kvôli nejakej herečke, výtvarníčke, alebo inej umelkyni, hovorila si možno.

 „Tak teda prepáč, že nie som nejaký lekár, rušňovodič, alebo elektromechanik!“ povedal trucovito. „Že neviem robiť nič iné, len vymýšľať si a písať.“

Vzdychla si, usmiala sa a zdvihla k nemu pohľad.

„Veď ja si už nejako zvyknem,“ povedala a pohladila ho po ruke. „Daj mi čas.“

Oveľa neskôr, keď zaspával vedľa jej oddychujúceho tela, napadlo mu, aké je zvláštne, že keď si človek už-už myslí, ako šikovne unikol svojej minulosti, minulosť ho zozadu dostihne a kostnatými paprčami mu šibalsky pošteklí rebrá. Niekedy až do krvi.

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [16]