Čo by urobil bezdomovec, keby našiel v kontajneri 60 000 korún?

Moja babička bola šporovlivá žena a svoje úspory si vždy dobre schovávala. Až tak dobre, že jedného dňa sme ich omylom vyniesli so smeťami do kontajnera. Nešlo o žiadnu malú sumu, ale o viac ako 60 000 korún. Našťastie to dobre dopadlo. Peniaze sme v kontajneri vypátrali skôr, ako ich odviezli smetiari, či ako ich vyhrabal niekto iný. Napríklad bezdomovec.

Písala som o tomto zážitku v internetovom magazíne inZine a na záver som položila rečnícku otázku, čo by taký bezdomovec s toľkými peniazmi urobil, keby ich našiel? Nebolo by to pre neho skôr nešťastie ako šťastie? Možno by sa upil k smrti, alebo by ho niekto pre peniaze zbil, okradol. Čo je však najhoršie, aj keby ich neprepil či inak o ne neprišiel a rozhodol sa pomocou tých peňazí začať nový lepší život, namiesto radosti by mohol zažiť strašné sklamanie zo svojej bezvýchodiskovej situácie, pretože aj táto zdanlivo horibilná suma je pre človeka, ktorý nemá ani len strechu nad hlavou, na nový štart zúfalo nedostačujúca.

Za tento názor som bola čitateľmi inZinu obvinená z necitlivosti, pohŕdania bezdomovcami a samozrejme aj z hlúposti a neschopnosti začať s toľkými peniazmi slušný život. Dlhé hodiny sme potom v diskusii rozoberali situácie, ako sa stať z bezdomovca domovcom.

Ľahko sa človeku v teple domova či v dobre platenej práci za počítačom teoretizuje, ako a kde by sa najprv umyl a slušne obliekol, našiel si ubytovanie a prácu a potom žil normálnym životom bežného daňového poplatníka. Ľahko sa aj odsudzuje, že takí ľudia nie sú ochotní svoj život meniť. Ľahko sa nad nimi mávne rukou, že nie sú vôbec schopní s toľkými peniazmi rozumne naložiť, hospodáriť s nimi, dobre ich investovať.

A tak som túto teoretickú otázku, čo by bezdomovec urobil, keby v kontajneri našiel 60 000 korún, položila tým najpovolanejším. Bezdomovcom. Na moje drzé a často aj necitlivé otázky s chuťou a zaujímavo odpovedali predajcovia Nota Bene: Anton, Marián, Veronika, Edita, Robert a Zuzka.

Bývanie, práca, charita, deti
Hneď v úvode ma Marián prekvapil informáciou, že nie je zas až taký problém za nejaké tri tisícky mesačne zohnať celkom slušné bývanie na ubytovni. Len tie tri tisícky pravidelne mať, keď zostanete bez práce a bez sociálnej podpory! Robert ma zas ubezpečil, že práca sa nájsť dá, len treba behať, práca za nikým nepríde sama. Aby si však mohol udržať prácu, potrebuje mať bývanie, kde by sa mohol do práce poriadne vyspať, minimálne osem hodín. Takmer všetci moji spolubesedníci by si teda v prvom rade vyriešili bývanie a potom by hľadali prácu. Čo ma prekvapilo druhýkrát, bolo, že by takmer všetci dali z nájdených peňazí aspoň niečo aj na charitu, na detskú onkológiu, tým, čo sú v ešte väčšej núdzi. Nie na tie zbierky v televízii, tým neveria, že idú na deti.

Anton má celkom inú, z dlhodobého hľadiska veľmi rozumnú investičnú stratégiu.
- Ja mám tri deti, dal by som to im.
- A potom by si žil ďalej tak isto, ako žiješ?
- Dal by som päťdesiat tisíc na deti a desať by som dal do banky.
- A čo potom, z bankových úrokov nevyžiješ!
- V banke to nepýta jesť. Keby som potom nemal, tak by som ich vybral a investoval. Zase len na deti. 

Robert oponoval.
- Ja by som to nevložil do banky, lebo banky krachujú. A neviem, ktorá neskrachuje. Nakúpil by som si na seba, jedlo, spanie, na začiatok. Aby som mohol robiť. Neminul by som ich hneď, ako sa hovorí, jeden deň hojno, druhý deň...

A čo takto šesť miliónov?
Napriek optimistickému zisteniu, že takmer všetci skutočne majú vôľu zmeniť svoj súčasný život, a že práca aj ubytovanie sa pri troche snahy a peňazí zohnať dajú, ďalšie odpovede potvrdili moje obavy, že šesťdesiattisíc nie je žiadna veľká štartovacia rampa. Marián, ktorý je invalidný dôchodca a pracovať nemôže, je presvedčený, že by s tým dokázal akurát tak na chvíľu zalepiť dieru v rozpočte. Keby sme sa však bavili o šiestich miliónoch, tak to by vraj bolo iné! A tak sme teda na chvíľku fantazírovali ešte odvážnejšie. Veronike by stačila garsónka, Marián by si kúpil rovno barák mimo Bratislavy. Edita byt alebo by tiež išla niekam mimo Bratislavy a aj auto by si kúpila. A čo by tam robila? Predsa bývala!

Peniaze nie sú najdôležitejšie
Nuž, nie je to jednoduché, odraziť sa odo dna a začať nový život. A to ani s nezdanenými šesťdesiatimi tisícami vo vrecku. Keď som sa spýtala, čo by boli predajcovia ochotní pre nový lepší život obetovať, odpovedala mi Edita, že nič, lebo oni nič nemajú. To však nie je celkom pravda. Majú. Na zmenu života treba totiž okrem peňazí ešte jednu oveľa dôležitejšiu vec: vôľu odraziť sa od dna, rozhodnutie zmeniť doterajší život. Nech sa zdá život bezdomovca akokoľvek strašný, je oveľa jednoduchšie rezignovať, ako bojovať. V tomto sú však predsa len predajcovia Nota Bene v nepochybnej výhode oproti ostatným bezdomovcom. Oni už totiž vo svojej hlave ten najdôležitejší odraz urobili, keď sa rozhodli predávať časopis a prijať tvrdé pravidlá, ktoré s tým súvisia.

Skúste si to predstaviť aj vy
Ste bezdomovci, a ak bývate, tak v nie veľmi vyhovujúcich podmienkach. Aby ste to mali jednoduchšie, predpokladajte, že ste relatívne zdraví, máte nejaké základné vedomosti a pracovné zručnosti a nie ste alkoholik ani narkoman. Nenašli ste síce v kontajneri žiadne veľké peniaze, ale pár korún zarobíte predajom Nota Bene a v hlave máte dostatok odhodlania zmeniť svoj doterajší život. Čo urobíte? Aký bude začiatok vášho nového života? Len tak teoreticky si skúste predstaviť, čím začnete a na aké prekážky pri tom môžete hneď naraziť.

Máte?

Tak a teraz si predstavte, že niektorú z tých prekážok, na ktoré ste prišli, môžete pomôcť bezdomovcovi preskočiť. Edite by stačilo, keby jej niekto poradil, kde by sa mohla zamestnať ako telefonistka alebo vrátnička. Mala inzerát v Nota Bene, ale ozývali sa jej samí úchylní muži, ktorí si mysleli, že bezdomovkyňa rovná sa lacná šľapka. Keď som sa jej spýtala, či by si ona sama pustila bezdomovca do firmy alebo do domu, povedala, že áno, hoci by sa bála, lebo sú všelijakí. Ale ju si môžete ísť pozrieť na jej stanovisko a overiť si, či je seriózna a ako sa správa. Robert je vyučený murár a chce pracovať. Veronike by sa zišiel rýchlokurz práce s počítačom a internetom. Anton je epileptik a uprednostňuje sezónne práce a vyplácanie na ruku. Marián má sklerózu multiplex a je vďačný Nota Bene, že má vôbec nejaký príjem.

Tak ako, máte ešte stále pocit, že 60 000 korún v kontajneri je pre bezdomovca veľká životná výhra?

PS: Ďakujem Antonovi, Mariánovi, Veronike, Edite, Robertovi a Zuzke za ich čas, názory a úprimnosť!

Písané pre Nota Bene.

Foto: © kap0r

Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [5]