Vegetariánsky thriller z plastelíny, hurá!

Vzťah vynálezcu, Brita a veľkého milovníka syra Wallaca a psa, stoického nemého génia Gromita je podivuhodný, oboch samozrejme spája priateľstvo a hlboká oddanosť, len celkom nie je jasné, kto je tu pán, kto koho má. Ťažko prijať hypotézu, že v praktickom živote nepoužiteľný Wallace je Gromitovi pánom, skôr to vyzerá tak, že Gromit má Wallaca, ani nie na chov, skôr ako kamufláž, ktorá sa rada a často vymyká spod kontroly. Bolo to tak počas syrovej výpravy na mesiac, vtedy, keď do ich krehkého sveta vstúpil hanebný tučniak maskujúci sa za sliepku a zneužil robotické nohavice, aj vtedy, keď bolo treba zachrániť nevinné ovečky a inak to nie je ani teraz, keď výstavnú zeleninu ohrozuje strašidelné králičie monštrum.

Na tri krátke animované filmy štúdia Aardman s Wallacom a Gromitom v hlavných úlohách sa nezabúda. Sú krásne, dramatické, rozkošné, vtipné, láskavé, sú prenádherné, kúzelné a ťažko pochybovať o tom, že sú dielom génia. Nickovi Parkovi by sa mali stavať sochy. Slepačí úlet je tiež taký a o prvom celovečernom Wallacovi a Gromitovi platí to isté. Sú ako splnené detské sny o ožitých figúrkach z plastelíny, o ožitej hre s vymodelovaným plastelínovým svetom. Pri detailných záberoch sú vidieť odtlačky prstov, človek má chuť votrieť sa akosi do plátna a ohmatať si ich, ale veľmi opatrne, aby nestratili tvar, aby práca animátorov neprišla navnivoč. Možno by ani nepotrebovali príbeh, stačilo by dívanie sa, hodinku, dve, žiadny problém. Zopár hnidopichov by možno začalo tliachať čosi o gýči, o prvoplánovom útoku na prvú signálnu sústavu, bez kódovania čohosi hlbšieho, vážnejšieho, odkazujúceho mimo toho, čo bezprostredne vidíme, ale asi by to bolo jedno. Každopádne, nemáme šancu overiť si to, lebo aj tento Wallace a Gromit majú príbeh – a nie hocijaký. Už predstava králikodlaka, bytosti, čo sa so splnom mesiaca mení na králičieho netvora nivočiaceho úrodu zeleniny, dokáže nadchnúť. Milovníci Nicka Parka síce spoľahlivo identifikujú motívy, cez ktoré Wallace a Gromit stúpajú do rieky, v ktorej sa už raz čľapotali, ale to je jedno, lebo Nick Park aj teraz rozpráva, modeluje príbeh, ktorý si sám osebe načisto vystačí, nie je síce vážny, ale nechýba mu punc bizarnej serióznosti. Aby sme si rozumeli, Prekliatie králikodlaka je komédiou aj na úrovni scenára a v rukách dobrého režiséra by mohla vzniknúť fajn paródia, ale to výnimočné, tá pridaná hodnota, ktorá z filmu robí nezabudnuteľný zážitok, tá sa tam dostáva až s plastelínou.