Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Barbora Hrínová | 17.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Havo

Blank

Bola nešťastná, ale psa nechcela. Na sídlisku, kam sa priťahovala, ho mali skoro všetci. Psy sprevádzali ľudí na každom kroku a boli jediným dôvodom, prečo sa ešte chodilo von. Ich večerné venčenie bolo posledným miestom priameho spoločenského kontaktu, ale o ten v podstate nešlo. Ak by cieľom skupiny bola konverzácia, určite by sa do nej zapojili aj ľudia bez psa. Ale takí tam neboli. Ani ona tam nebola. Pozorovala ich. Veľké obludy so žiarivými očami v huňatej tvári a na stranu pohodeným, hompáľajúcim sa jazykom, sprevádzali subtílnych majiteľov. Cítila, že to nie sú rovnocenné zväzky. Ale možno práve jej lipnutie na rovnocenných a harmonických partnerstvách spôsobilo, že bola opäť sama.   

Naposledy túžila po psovi, keď mala desať rokov. Vtedy sa jej zdali šteniatka krajšie ako ľudia, a iba súžitie s nejakým zvieratkom bolo existenciou na úrovni. Teraz už chápala prečo. Dieťa počas svojho vývoja prechádza všetkými epochami ľudstva, najprv mentálne žije v mýtickom svete pravekého človeka, v ktorom boli zvieratá veľmi dôležité. V desiatich rokoch sa síce už mohla nachádzať v staroveku, ale ešte aj vtedy bolo medzi človekom a zvieraťom silné puto.

Teraz, keď jej vedomie nebezpečne čnelo nad všetkými historickými etapami, bola presvedčená, že dospelého človeka môže plne uspokojiť iba zmysluplná interakcia s druhou ľudskou bytosťou. Po nevydarených vzťahoch až príliš dobre vedela, aké ťažké je dosiahnuť ju. Ale prázdno nechcela zaplátať psom. To by bol regres.

Bola ochotná pripustiť, že najlepším priateľom človeka je kniha, pretože to bol predsa len nepriamy rozhovor dvoch ľudí. Ako prekladateľka navyše trvala na tom, že troch. Ale že by mal byť pes najlepší priateľ človeka, odmietala uznať. Vedel sa síce pritúliť, rád sa škrabkal za ušami a hlavne kriticky nehodnotil vaše nedostatky, ale asi nie preto, že by oplýval zvýšenou toleranciou. Ani varná kanvica jej predsa nikdy nič nevytkla, ale za to sa s ňou ešte nechcela kamarátiť.

Prechádzala obdobím samoty, ktorú nové prostredie iba znásobilo. Naozaj tu nepoznala nikoho. Nedúfala, že si hneď nájde partnera, stačila by jej kamarátka, spriaznená, alebo aspoň ľudská duša. Pes nie.

Ľudia sa však aj so psami rozprávali, akoby im boli rovní. Keď ležala večer na posteli pri otvorenom okne na prvom poschodí, nemohla nepočuť ich rozhovory. Napadlo jej, že táto zvláštna komunikácia, ktorá sa odohráva výhradne v jazyku jednej strany, ktorému druhá nerozumie, by si zaslúžila rozsiahlejšiu štúdiu, ale tému na dizertačnú prácu už vybratú mala. Nie, vôbec jej nevadili strohé rozkazy ako sadni, ľahni a k nohe, na ktoré psy predsa len reagovali a nejako inštinktívne pochopili ich obsah. Ľudský prehovor k nim bol nepomerne náročnejší. Obsahoval zložené vetné súvetia, otázky, pokusy o vysvetlenie zložitej situácie (je veľa hodín, zajtra skoro vstávam, vyser sa konečne!), dokonca raz zachytila metaforu. Psy na to samozrejme nereagovali, čo viedlo k eskalácii napätia a brechotu, ktoré ju budilo zo sna. Vtedy mala nutkanie zbehnúť dole a robiť obom stranám simultánne tlmočenie.

Ľudia sa navyše domnievali, že rovnako ako zvieratá rozumejú im, aj oni rozumejú zvieratám. Výsledkom boli vety typu – nebojte sa, to je dobrý psík, on nehryzie, nič vám neurobí... Ako to mohli vedieť? Dobré psíky, od začiatku do konca, boli iba v kreslených rozprávkach. Ostatným hrozili počas života nepredvídateľné návaly zlej energie a výkyvy nálady ako ľuďom. Za nič živé by ruku do ohňa nedala.

Radšej by s niekým živým pri ohni sedela. Stretnúť sa s druhým človekom len tak však predstavovalo na sídlisku najväčšie tabu, alebo vec nanajvýš absurdnú a nepotrebnú. Priamo k veci sa chodilo iba na spovedi alebo v pornofilme, inak ste potrebovali zámienku. Napríklad psa. Jej sa však zdalo, že je cieľom sám osebe. Prečo si obyvatelia nemôžu založiť v strede dvora oheň a diskutovať pri ňom aspoň o odraze ideí ako v platónskej jaskyni? Dialógy psíčkarov sa najčastejšie točili okolo psov. Bolo jasné, že psy zaberajú značnú časť ich života a desila sa toho, čo ešte zostalo nevyslovené. To však bola každého súkromná vec.      

Horšou vecou bol nárast počtu bojových plemien na verejnosti. Hrôzostrašné rotvajlery a najmä arogantné pitbuly pribúdali každým dňom. Až teraz ocenila príslovie, že pes sa podobá na svojho majiteľa. Pri takýchto psoch kráčali takmer vždy mladí muži s vyholenou hlavou, stavbou tela, chôdzou a vyžarovaním podobní svojmu zvieraťu. Tajili agresiu a nadradenosť nad okolím, ale až pes bol žezlom, ktoré ich pasovalo na kráľov ulice.     

V noci sa ozývalo čoraz častejšie kvílenie a zúrivý brechot psov. V tlači sa množili správy o tom, ako tieto plemená napadli deti, dospelých aj svojich majiteľov. Boli to jediné mediálne správy, ktorým verila, čiastočne aj preto, že na ich inscenovaní nemohol mať nikto politický záujem. Po čase zaznamenala zvláštny pocit. Bála sa vyjsť na ulicu.     

Ešteže tam často nemusela. Pracovala doma. Iba ona mala predstavu o tom, čo miláčikovia prežívajú, keď ľudia odídu do práce. Kňučanie, kvílenie, škrabanie na podlahu a brechot, ktorým sa dorozumievali spoza zavretých dverí, nebol dobrou kulisou na hľadanie výstižných ekvivalentov. Keď sa to už nedalo zniesť, zavrela Atwoodovú a klikla na internet. Kde stretnúť normálneho chlapa? To by rada vedela.

Psy sa stali už koloritom doby, spoločenským tvorom. Jeho venčenie symbolizuje váš kladný vzťah k zvieratám. Muž vidí, že by ste sa dobre starali aj o jeho dieťa. Ak nemáte žiadneho psa, ihneď si nejakého zabezpečte! Pes je dobrá téma na začatie debaty s nejakým sympaťákom v parku, ktorého pes oňucháva toho vášho.

Takže tak. Mala síce pravdu, ale bola jej na hovno.

Aby mala pocit, že robí niečo pre psa a nie pes pre ňu, zobrala si ho z útulku. Nechválila sa tým, že je feministka, ale vybrala si malú fenku. Hedu, keď už musela mať meno. Samozrejme, dala ju sterilizovať. Keď s ňou vychádzala z ordinácie, zaplavil ju smútok z toho, že aj keď nepodstúpila rovnaký zákrok, výsledok bude zrejme podobný.   

Neskôr mala pocit, že tú katastrofu privolala. Stala sa hneď pri jej prvom večernom venčení.

Ocenila, že na túto spoločenskú udalosť nepotrebovala žiadne špeciálne oblečenie. Hodila na seba rifle a vyšla von. V ten večer sa zoznámila s toľkými ľuďmi ako dávno nie. Obkolesil ju húf psíčkarov a vítal nový prírastok do rodiny. Keby veľmi chcela, určite nájde pre Hedu krstných rodičov. Heda sa osmelila a oňuchala nejakého psa. Žiaľ, nepatril normálnemu chlapovi, ale staršej žene, ktorá s ňou nadviazala debatu o odčervovaní šteniat.

V tom sa to stalo. Rozbehol sa k nim rozzúrený pitbul. Na okamih umrela a bola rada, že sa zahryzol do Hedy a nie do nej. Po hroznom zaskučaní sa odkiaľsi vyvalila celá svorka týchto psov ako stíhačky na leteckých dňoch. Pustili sa do slabších druhov a tí zase do nich, ale aj do seba navzájom. V tme svietili ich papule, dvorom sa ozývalo vytie, lietala srsť a striekali pásiky krvi. Niektoré psy sa zahryzli aj do ľudí, ale väčšina psíčkarov vzala nohy na plecia a podarilo sa im od miláčikov ujsť. Srdce sa jej utíšilo až pred polnocou.    

Keď na druhý deň vyšla z domu, na ceste uvidela labku. O kúsok ďalej ležala hlavička, povedľa oddychoval chlpatý chvost. Ona mala všetky hnáty pokope. Ak toto nebolo šťastie, tak už nič.


Barbora Hrínová   viac od autora »
Vaše reakcie [84]
:: Súvisiace reklamné odkazy