Keď deti zaspali, otvorili sme víno. Kvôli Tereze. Okrem alkoholu nejaví o nič jednoznačný záujem. Vyzerá, akoby hľadala niečo, čo tu nemáme. Napokon si z police vybrala Intelektuálov. Mohla by mi radšej pomôcť s deťmi. Mňa síce cudzie deti tiež nevzrušujú, ale my sme predsa sesternice. Nechápem ju: príde sem, štyristo kilometrov, aby si čítala Intelektuálov?!
Že Intelektuáli... a pritom cítiť, ako sa im posmieva. Ibsenovi vraj bolo trápne vyzliecť sa pred lekárom. To je fakt stratený. Žiadna „Nora“ mu už nepomôže. Johnson vie, čo si myslieť o všetkom a o každom. Mám rada také názory. Jednoznačné ako cedule na diaľnici. Takto to je. Teda nie inak.
Neviem sa hrať s deťmi pred dospelými. Je mi hrozne trápne tváriť sa tak bláznivo, keď sa mám zároveň tváriť vážne. Ale decká sú zlaté. Ešte sa netvária nijako. Lucia si dnes zobrala celé balenie kroasantov, ale zahriakol ju mamin hlas.
- Nerozdelíš sa?!
Pozrela na nás ako na povodeň, ktorá jej chce zobrať všetko, čo má, a s hrôzou v očiach, ako spomalený film, začala vyberať rožteky na tanier.
Konečne si vypijeme. Inak sme celý rok triezvi, tak rozhodla žena. Ako aj o všetkom. V lete ideme na Kefalóniu. Pekné meno pre dievča, Kefalónia. Kefalos a Kefalónia, tak by sa mohli volať naše deti. Určite zaujímavejšie ako Peter a Lucia.
- Ti už úplne šibe?! – zahriakne ma.
Takže Peter a Lucia.
Občas si myslím, že lepšie by mi bolo s nejakou babou bez názoru. Hnietol by som ju ako kysnuté cesto.
- Takú Vevericu ? – nadhodí.
Preboha! Veverica predáva párky v búde pod Tatrami. Často sedí za pultom v pyžame. Nevie, kde je Popradské pleso. Nie, ju nie! Žena to vie lepšie ako ja. Dobre, že ju mám.
Vyberiem štyri poháre, dnes je tu aj sestra. Je nejaká rozsypaná, akoby čakala, že jej vdýchnem život. Do šestnástich rokov pozerala rozprávky, teraz číta časopisy. Verí, že zdravie je sexi. Mieša cviklový šalát a narieka, že je sama. To preto, že rieši hovadiny. Ja som sa s mužom zoznámila v čakárni u lekára.
Sesternica je tiež taký Johnson. Má pre každého jasnú diagnózu. Aj keď za mňa by asi ruku do ohňa nedala. Asi ani nevie, načo som prišla. Mám ju rada, tak to je. Ale aj trochu inak.
Som zvedavá, akú novú pravdu nájde Tereza v tom víne. Žiadnu. Viem, že za všetkým tým okúňaním sa a chodením okolo horúcej kaše sa skrýva jeden prostý fakt – človek má najradšej sám seba!
No neviem. Poznám najmenej troch ľudí, ktorých mám radšej ako seba. Medvedíka Pú, aj keď to nie je človek, Brada Pitta a svoju sestru. Všetko, čo povie, znie tak presvedčivo. Nie ako v tých knihách o sebavedomí. Tiež mám dosť rada deti. Nielen sestrine, všetky. Nerozumiem, ako ich môže Tereza tak ignorovať. To fakt nepochopím. Ani sestra.
Po treťom pohári som sa prestala tváriť vážne, ale aj tak som nič bláznivé nepovedala. Zato sesternica prišla s teóriou, že naša babička mala super život. Neverím. Vždy, keď som tam prišla, chytila ma za ruku a zazerajúc na deda útrpne šepkala – celý život v dome bez lásky! Ale sesternica teraz tvrdí, že bola iba majster sveta v sebaľútosti. Iné ženy mali omnoho horších mužov. Pijanov, čo ich so sekerou naháňali po dvore. Náš dedo alkohol neznášal. Svoju ženu rešpektoval. Dedo?! Ten nerešpektoval nikoho.
Poviem, že to vidím inak. Nerešpektuje to. Ako dieťa sa modlila: „Bože, len aby sa babičke nič zlé nestalo.“
Ale teraz vie.
Alžbeta Pastušáková mala super život.
Barbora Hrínová viac od autora »
Vaše reakcie [34]
Nelúčme sa s láskou!
Pošli ďalej, lebo skapeš!
Šťastie čaká v Pekingu
Ja nič, ja muzikant
Rituál