Rituál

Tašky Billa mala uložené v pletenom koši za dverami a keď išla do obchodu, jednu si zobrala. Nevyhodí predsa každý deň sedem korún!

Ulice sídliska, po ktorých kráčala, boli úplne prázdne. Sprevádzali ju iba bloky panelových domov, ktoré zázračne ukrývali masy obyvateľov. Napokon sa spoza zákruty vynoril muž. Bol jej povedomý, ale nevedela odkiaľ. V ruke mal tiež tašku Billa, nafúknutú nákupom. Ich pohľady sa stretli a ona zachytila akúsi dôvernosť. Akoby hovoril – Aj vy tam idete? Aj ja som tam bol.

Srdce jej obmyla zvláštna emócia, podobná tej, ktorú cítila v deň, keď všetci nosili na hrudi malé narcisy. O anonymných okoloidúcich, ktorí jej boli vzdialenejší ako arktický ľadovec, si musela poopraviť predstavu. Mali čosi spoločné. Malý žltý bod. Aj tie tašky sú žlté. Sranda, pomyslela si, no nevedela, či v tom má hľadať nejaký hlbší význam.

Keď na obzore uvidela ohromný trojrozmerný nápis Billa, chodníky sa začali zapĺňať. Pred supermarketom pulzoval čulý život. Inteligentné dvere neustále vypúšťali a vpúšťali zástupy ľudí. Zrazu videla Billu ako veľkú zdochlinu, okolo ktorej krúžia roje hladných múch. Predstavu musela zahnať a hľadať drobné na vozík. Dlho sa prehrabovala v peňaženke a s miernym odstupom pozorovala akcieschopnejších spoluobčanov.

Vnútri ju ovanul sterilný chlad a neúnavné pípanie pokladní. Vyzerali ako mimozemské stanice a predavačky za nimi ako skutočné Marťanky. Posledné kolieska v reťazci, a predsa sa usmievali. Bola rada, že je tu len hosť.
Prešla do nákupnej zóny, ktorá pripomínala autodróm, len namiesto autíčok mali ľudia obrovské vozíky. Občasný náraz nič nespôsobil, no aj tak bolo lepšie vyhnúť sa a sledovať svoj cieľ. Spolupatričnosť sa kamsi vyparila. S vozíkmi každého spájalo silnejšie puto – diskrétne vsunutá desaťkoruna.

Sústredila sa na tovar. Regály oplývali hojnosťou ako stromy v rajskej záhrade. Navyše, aj jablká boli dovolené.

Najprv postupovala podľa povinného zoznamu, vytiahnutého z  vrecka. Nebol dlhý, ale dosť nudný. Maslo, mlieko, chlieb a rožky, s ktorými si vystačila v minulosti, musela doplniť niečím extra. Akcie o zľavách, ktoré jej chodili do schránky, neštudovala, radšej sa nechala situačne zviesť. Siahla po polmetrovej čokoláde, tiež po píniových orieškoch a boj s limetkovým koláčom prehrala v jeho prospech. Vozík ešte zaplnila veľkým balením minerálok, aby v rade na platenie nevyzerala ako outsider.

Nakoniec zatočila do regálu s drogériou, na konci ktorého čakal bulvár. Noviny a časopisy boli voľne pohodené vo veľkom vozíku a na regáli. Cítila trochu výčitky, ale vo svete, kde sa Zeus premenil na džús, sa mohla vykašľať na svoju úroveň.

Načiahla sa po Novom čase a hladne hltala titulky. Prichytené naostro! Polepší si o štyri milióny! Zabil sekerou vlastnú matku!

Zaplavil ju pocit bezpečia. Bolo to, ako keď ležala v postieľke a mama jej po stý raz čítala Nevedkove dobrodružstvá. Obrovské krikľavé titulky prezrádzali skôr snahu šokovať, ale ona vedela, že ich hlavným cieľom je upokojiť. Sex, brutálne vraždy a honoráre, o ktorých sa nikto nemal dozvedieť, mohli šokovať iba idiota, pre ňu to boli štandardy, ktoré robili svet známym a bezpečným.

Bolo to tu lepšie ako v novinovom stánku. Nikto ju nenútil, aby si niečo kúpila. Mohla pokojne postáť, prečítať si noviny, potom ich vrátiť do vozíka a vrátiť sa domov ako slušný človek. Všimla si, že sa tu vytvoril čitateľský krúžok. Povedľa nej stáli ľudia, s hlavou ticho sklonenou nad farebnými stránkami. Po istom čase časopis vrátili a vyrazili s čistým štítom hľadať biele fazuľky.

Postavila sa do dlhého radu, v ktorom by mala dosť času na meditáciu, ale radšej prešla do šetriaceho režimu s vypnutým mozgom a otvorenými očami. Keď sa blížila k pokladni, zaujal ju kalendár za dvestotridsať korún. Boli na ňom deti z detského domova, nafotené nejakou lokálnou Anne Gedesovou. Sedeli v plechovej vani, pri vedre s farbou ako maliari, na hlave mali kapustové listy a jedno celkom malé mimino ležalo v zle vyhryzenej bagete. Pri pohľade naň pocítila smútok, po ktorý sem neprišla. Nielenže je to dieťa nechcené, ale ešte musí pózovať v bagete, aby sa predalo.

- Dieťa v rožku! S kečupom, alebo s horčicou?! – napadlo jej.

Pocítila prudký odpor ku všetkému naokolo.

- Billa kartička?!

Striasla sa. Pokladníčka už nablokovala jej tovar a oči upierala na ňu. Billa kartu nemala, určite by sa stratila v prepadlisku jej neusporiadaného života. Pokladníčka sa jej spýtala, či kartičku ani nechce a ona s pocitom víťazstva povedala, že nie. Nezbierala ani body, za ktoré mohla dostať rajnicu.

Nechytili ju celkom. 

Ponáhľala sa von a nechcela myslieť na to, že zajtra príde znova.