Nelúčme sa s láskou!

Určite ich poznáte. Drobné konflikty s neznámymi ľuďmi. Vodičmi autobusu, predavačmi zeleniny, dôchodcami v električke, všemocnými úradníkmi, jehovistami v podchode. Vždy spochybnia moje úsilie zlepiť zmysluplný obraz sveta. Drobné konflikty sú absurdné, beztvaré, a pritom banálne, až príliš sa podobajú jeden na druhý. Sú to čierne diery, do ktorých občas spadnem, keď sa snažím prejsť po chodníku. Ich témou je zvyčajne obyčajná ľudská neslušnosť, hlúposť, alebo zlomyseľnosť.

Oproti nim mám veľké konflikty celkom rada. Ich aktérmi sú väčšinou hlavné postavy môjho života a ide v nich o niečo podstatné. A hoci sa mi v danej chvíli javia ako hrozné, mám aspoň v budúcnosti nádej na vydarenú pointu. Postavy drobných konfliktov však nikdy viac nestretnem. V mojej mysli navždy zostanú ako ploché figúrky, nepochopiteľné karikatúry. Tlačia ma tam. Zlý pocit zostáva. Aj minule...

Priblížila som sa k mladej slečne, ktorá sa ráno motala okolo kvetinárstva, podľa všetkého predavačka, a vysúkala som neurotickú vetu:

- Dobrý deň, prepáčte, ja... potrebujem do školy natočiť krátky film a jeden záber by som chcela spraviť v kvetinárstve. Tak som vás chcela poprosiť... teda samozrejme, ak by vám to nevadilo...

Stroho na mňa pozrela a oznámila vážne, akoby to bolo štátne tajomstvo:

- O tom musí rozhodnúť šéfka.

- A kedy tu bude?

- Poobede, – odvrkla a ponáhľala sa preč.

Chcela som ju dobehnúť a spýtať sa, kedy presne, ale zastavila som sa. Intuitívne som sa rozhodla, že šéfka príde o tretej.  

O tretej som bola späť a zisťovala, či tu už šéfka bola. Nebola. Nabrala som odvahu a spýtala som sa, kedy teda príde, a dobre som urobila, pretože – dnes už nie. Ale zajtra. Poobede. Tentoraz som sa rozhodla, že o štvrtej.

O štvrtej som vošla dnu, a keďže slečna montovala monumentálnu kyticu, za predpokladu, že aranžovanie odpovede jej nemôže trvať dlho, som sa hneď spýtala.

- Nie, - povedala, - nebola.   

- A mohli by ste sa jej opýtať vy, keď príde? – skúsila som.     

- Prepáčte! Ponáhľam sa. Idem na pohreb. Čakala som v rade, aj vy môžete počkať!

Pohľad mi dopadol na dvojmetrovú ženu s dramaticky nalíčenou tvárou, zahalenú v dlhom koženom kabáte. Presne ten typ. Cruella de Vil zo Sto a jeden dalmatíncov. Madam. Absolútne homogénna madam. Nechápala som, ako som ju mohla prehliadnuť.  

- Pardon.

- To som rada, - usmiala sa na mňa ako na malé šteňa.

Vtedy som si uvedomila, že ten submisívny chlapík s odstávajúcimi ušami, prešľapujúci v čiernych lakovkách za nami, je jej manžel. Obaja vyzerali ako herci z Commedia dell’arte, kde je kostým dôležitejší ako psychológia postáv.   

Slečna dočesala kyticu a ukázala na posúdenie. Madam nespokojne skrčila obočie.

- Nedáte tam ešte jednu kvetinku, moja?

Nikdy mi nenapadlo, že oslovovanie cudzích ľudí môj a moja môže vyvolať ich sympatie. Ale slečna sa milo usmiala a podriadeným tónom decentne madam upozornila:

- Ale potom to už nebude párny počet.

Madam sa otriasla, akoby jej niekto dával zlé body z neznalosti základných konvencií, ktoré študovala na kráľovských dvoroch celého sveta a vysvetlila:

 - Chcela som len povedať, že je príliš chudobná.

Posledné slovo povedala tak, akoby k jej ústam ani nepatrilo.

- Aha, samozrejme.

Slečna rýchlo zohla chrbát a začala pridávať kvety. Ušatý prestúpil na mieste, ale ja som si scénu začínala vychutnávať. Pohľad mi skĺzol dole. Madam stála na asi šestnásťcentimetrovom opätku, tenkom ako vlas, a jej topánky boli také dlhé a špicaté, že by nimi prebodla tri srdcia naraz.    

Slečna sa vyrovnala a otrčila na posúdenie obohatenú kyticu, ktorá napriek tomu vyzerala ako mimoriadne kŕčovitý pokus o vyjadrenie ľútosti.

Madam si ju premerala očami zatienenými hustými nánosmi maskary a do vzduchu jej vyletel ukazovák, zakončený sedemcentimetrovým, krikľavo cyklámenovým nechtom. Keby som bola Nora Mojsejová, dám jej desať bodov.  

- Tú žltú ľaliu trochu viac nabok, - podotkla.

Slečna ju poslúchla a ja už som si predstavovala celé pohrebné zhromaždenie, ako sa v pietnej chvíli rozplýva nad symetriou kytíc a vencov.

Slečne sa napokon podarilo splniť jej predstavy a keď kyticu ozdobovala stuhami, akoby mimochodom povedala:

- Šéfka vám tu nedovolí točiť.

Nechápala som.    

- Ja neviem, čo chcete točiť, – pokračovala podľa divnej logiky. - Šéfka to nedovolí, – zopakovala.    

- Možno by ste boli prekvapená, keby ste sa opýtali, - povedala som.

- Nie ste prvá, čo tu chce točiť, – prezradila konečne.

Nemohla mi to povedať hneď? Viem pochopiť nepríjemné veci. Dokonca si myslím, že sa dajú povedať priamo a slušne. Všimla som si, že väčšina ľudí s tým má problém. Nepríjemné veci by mal hovoriť niekto iný. Napríklad šéfka. Keby prišla.

Slečna zobrala čiernu fixu a s dôvernou otázkou v očiach pozrela na madam. Tá k nej pristúpila a stíšeným hlasom zašepkala:

- Lúčime sa. - A pateticky vydýchla. - S láskou.

Slečna to vzorne zapísala, s bodkou uprostred.

Madam sa obozretne spýtala.

- To bude zlatým, áno?

Slečna ju ubezpečila, že bude, a madam spokojne zošpúlila pery.   

Vyšla som z obchodu porazená.

Medzitým to vzdal aj ušatý. Stál vonku a prešľapoval okolo čierneho mercedesu, ktorý bol rovnako zbytočne dlhý ako topánky madam. Dokonalá rekvizita. Mohli by cestovať po celom svete a vystupovať na námestiach ako živé súsošie s názvom Na pohreb.

Utekala som preč, ale nepríjemný pocit ma neopúšťal. Akoby som niekoho zabila. To bolo jasné znamenie, že chyba nie je na mojej strane. Ale čo s takým vedomím? Slizký pocit z drobného konfliktu nezmaže. Nechcem vyjsť z domu a zažiť to opäť. Preto prosím – nelúčme sa s láskou! Veľmi sa nám zíde.

Barbora Hrínová   viac od autora »
Vaše reakcie [39]