Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Katarína Uhrová | 16.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nájdené v preklade

Blank

Minulý týždeň som išla vlakom do Berlína. Cesta pomerne nudná, až po Prahu, kde nastúpil Aziat, okolo tridsiatky, alebo asi, lebo im sa vek háda ťažko, sympatický. Na sedadlo oproti položil plastovú fľašu, odfotil si ju a smerom ku Kofole v nej sa zamračil, že je odporná. Vo vlakoch väčšinou drzo počúvam, takže som plánovala sledovať jeho rozhovor so staršími manželmi, lenže chalan si vybral mňa.

Volal sa Jin, bol zo Soulu a vyslovene ma dokopal, nech hovorím po nemecky, jediným jazykom, čo okrem svojho rodného ovládal. Keďže moja katastrofálna, zo stredoškolskej učebnice Themen čerpajúca nemčina sa ukázala oveľa lepšia než tá jeho, naučená počas dvojročného študijného pobytu v Berlíne, naša komunikácia bolestivo trpela. Cudzí jazyk ma chvíľu lákal hrať s cudzou identitou, ale nakoniec som zasa raz len načínala tie najväčšie konverzačné banality, v ktorých Jin napríklad prezradil, že nikdy nepočul o Bratislave. Slovakia, scheisse, opakoval potom v pravidelných intervaloch v snahe uvoľniť atmosféru a namiesto operadla trieskal po mojej ruke. Schopnosť, ktorou ma nútil ťahať niekde z päty divoké nemecké výrazy, hoci mi k nim chýbala základná motivácia, som pochopila, keď z neho vyliezlo, že je divadelný režisér a pred Nemeckom pôsobil v Kórejskom národnom divadle.

To už som sa konečne mohla pochváliť, že idem na koncert, no on Radiohead nepoznal, čo ma šokovalo. Jeho to, naopak, nevykoľajilo vôbec; mal skôr starosti, kde budem v Berlíne spať, preto ma okamžite pozval k sebe. Najprv však na rovinu priznal, že v Kórei by som kvôli jeho konzervatívnej rodine mohla na také rovno zabudnúť, potom starostlivo vyzvedal, ako by podobné pozvanie vyznelo u nás. Kedysi dávno v Londýne som chvíľu mala spolubývajúcu Kórejku, preto ma jeho zdvorilé otázky neprekvapili. Chcel ešte vedieť, kedy teda prídem; lenže ja som nevedela ani približne, preto zdôraznil, že si takto do bytu ešte nikoho nezavolal a bol chudák zmätený, prečo sa tomu smejem. Ďalej sa trikrát uistil, či je okej, ak mi dá svoju adresu, a keď ju aj s telefónnym číslom doťukal do môjho mobilu, špeciálne ma chytil za malíček a potom za palec, čo bol sľub, že k nemu na druhý deň prídem.  

V Drážďanoch, keď sa Jinova milota preklopila do otravnosti, učebnicovo, ako v peripetii divadelnej hry, pristúpili ďalší dvaja cestujúci, zhodou okolností tiež Kórejčania. Jeden z nich okamžite zalomil, aj keď vyzeral, že spať musel už pri kupovaní lístkov. Ten druhý, ktorý pre mňa až dokonca ostal Bdelý, ho po anglicky ospravedlňoval; zaneprázdnený biznismuž, inak tiež brat, je na ich bleskovom výlete po Nemecku vraj stále unavený. Bdelý pôvabne šušlal a Slovensko poznal, lebo samozrejme Hostel, potom ešte niekoľko fráz, čosi-kamsi a už sme aj všetci traja spoločne bilingválne diskutovali.

Keď som povedala, načo idem do Berlína, bolo to prvý raz, čo sa v tom vlaku prejavila spontánnosť. Bdelý doslova podskočil, strašne sa potešil a ešte viac mi závidel, čo ma motivovalo posťažovať sa na nášho spolucestujúceho. Ty nepoznáš Radiohead?! Predpokladám, že zhruba toto sa Bdelý pýtal Jina, keď mu spravodlivo rozhorčený začal v ich spoločnej reči nakladať. Jin krútil hlavou, tak Bdelý celkom charizmaticky zaspieval refrén z Creep, top odrhovačky Radiohead, čo ju musia hrať aj v Severnej Kórei na kolotočoch. Jin stále nič, a tak pobúrený Bdelý zobudil s rovnakou otázkou svojho brata. Ten si, predpokladám, myslel, že ide o súčasť jeho sna, lebo si len so zmäteným výrazom zložil okuliare a spal ďalej.  

Po uzavretí koncertnej témy som si nemohla odpustiť rypnutie a vyzvedala, či je režisér Jin v Kórei známy: Bdelý ho nepoznal, ale vyjadril diplomatické presvedčenie, že zakrátko určite bude. Potom sme na striedačku rozoberali divadelných Sarah Kane a Marka Ravenhilla, z filmu išiel Kim Ki-Duk a Chan-wook Park, ale najdlhšie sme sa aj tak zdržali pri počte dovolenkových dní Slovensko verzus Kórea.

Potom už bol Berlín. Kým si nás Bdelý fotil na nástupišti, Jin do mňa v rámci slušnosti hučal, že ma na druhý deň čaká u seba a dvakrát po sebe sa musel ubezpečiť, či je ozaj v poriadku, keď zo stanice vyjdem sama a opačným smerom. Ešte oficiálne potrasenie rukou, s jedným aj druhým, lebo biznisbrat sedel na lavičke, úplne tvrdý. V Berlíne bola strašidelná tmavozelená obloha, kúsok pred dažďom, a po Friedrichstrasse sa valili ľudia s červenými ružami, vyobliekaní, možno aj z nejakého divadla. Gýč, ale strašný.

Takže tento report som už písala v byte blízko Hauptbahnhoff. Jin tam mal nechutný poriadok, zbieral po mne papiere z donáškových kebabov a veľmi si dal záležať, aby som sa na tie kórejské klikiháky v Brockettových Dejinách divadla pozerala s čistými rukami. Bol nejaký iný a nesúviselo to len s kultúrou. Slovakia, scheisse!

Ale zlaté oči. Ešte v ten večer na stanici som jeho adresu z telefónu vymazala, úplne bez motívu, čisto banálne, lebo som to považovala za zakončenie, síce nie výstižné, ale aspoň nejaké. Ja si totiž vždy počas cestovania predstavujem, čo a ako po príchode domov zmením, aby veci fungovali lepšie. A potom hneď pri prvej príležitosti kreténsky ostanem po starom, dokonca ani pre tú inšpiráciu nič nespravím. Nájdem a rovno stratím, a nielen v preklade. A stále nechápem prečo.


Katarína Uhrová  viac od autora »
Vaše reakcie [45]
:: Súvisiace reklamné odkazy