Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Katarína Uhrová | 15.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Posledný koncert, dovidenia

Blank

Po tom, čo som minulý utorok konečne videla naživo Radiohead, končím s mojimi koncertnými aktivitami. Stal sa mi predčasný vrchol, takže odteraz už naozaj nepotrebujem trčať na stále horších vystúpeniach IAMX len preto, že mi Cornerova zvrhlosť robí dobre, ani sa trepať kade-tade po okolí za každým novým šplechom z NME, a už vôbec chodiť s trápnym meškaním na kapely, ktoré bolo treba zažiť pred desiatimi rokmi. Nastáva čas rozumnej selekcie a návšteva len toho, čo vopred garantuje nižšie opísaný zážitok. Ušetrím veľa peniazov, odpustím si špinavé vlaky verzus žlté autobusy a možno aj tí synovia už budú mať čas narodiť sa mi.

Večné polemiky o (ne)progresivite a (ne)alternatívnosti Radiohead vypúšťam, to, čo si (ne)vešajú na svoj web, je ich vec, a elegantne obchádzam aj to, že ich aktuálny album sa mi, milosťpani, veľmi dlho nepáčil. Hovorím len o koncerte, ktorého veľkosť a napriek tomu celistvosť žiaľ slovami nesprostredkujem, objektívnym spôsobom už vôbec nie. Namiesto toho je tu ultra súkromný výstup zahŕňajúci presne načasovanú eufóriu, malé vygradované etudy, niekoľko tých dažďových spŕch nevynímajúc, mínus veci, čo láskavo ostanú iba u mňa.

  

Po niekoľkých hodinách poctivo odstátych pred bránami berlínskeho open-air štadiónu Kindl-Bühne, a ďalších odtrpených vo vnútri, sa okolo mňa z každej strany zhromaždili vyložene pekní, ale hlavne, čo vzhľadom na takúto akciu býva zásadnejšie, pekne tolerantní ľudia. Polroka vypredaný posledný koncert európskej časti turné Radiohead sa začal o siedmej live setom dídžejskej dvojice Modeselektor. Pre netrpezlivých veteránov prišli v skutočne kritickej chvíli, zvyšok čakajúcich hláv potešili tiež. Boli vtipní, miestami až príliš zábavní, chvíľami by ich mohli nakľúčovať do nadchádzajúcej Love Parade. V jednom momente sa na stejdži objavil Thom Yorke a skrytý za tými čarovnými bedňami dokazoval podporu svojmu údajne obľúbenému projektu intenzívnym myksľovaním sa do rytmu. Supportéri skončili v ideálnom čase a ja som uvažovala, že avizovaná, nakoniec však neuskutočnená Bat For Lashes by aj napriek svojej čarovnosti bola už asi predsa len emocionálne cez.

  

Pred deviatou sa zo strán nasunuli do stredu pódia masívne lišty, rozmiestnené do hustého svetelného bludiska. Konštrukcia, v ktorej by sa ideálne dalo stratiť čokoľvek, aj úvodná 15 Step, keby bola zahratá hocikým iným. Radiohead ju ale vytlačili pred seba, aby dvadsaťtisícová hmota pod nimi mohla začať pracovať a oblúkom vrátiť skladbu späť. V nasledujúcich viac než dvoch hodinách prešli podobným procesom všetky zaradené pesničky. Kapela okrem jedného kusu zahrala celý In Rainbows, do ktorého bol šikovne popridávaný výber z predošlých albumov, pričom sa dostalo aj na skoro úplné začiatky a Yorkovu sólovku.

Hudba oxfordskej päťky pôsobila obrovsky, a vzápätí subtílne, išiel z nej strach a potom hneď vyslovená radosť a etcetera etcetera. Všetky tie masívne plochy, čo pri odsýpaní z ľubovoľného nosiča aktivujú predstavivosť, prúdili v známom móde, napriek tomu inak. A trochu silnejšie a intenzívnejšie. Smejem sa spolu s vami, ako banálne tieto opisy ex post vyznievajú, no naozaj: ešte nikdy predtým som nezažila, a neviem si to nijako vysvetliť, že by všetky pesničky zneli tak dôverne a úplne inak zároveň. Lopata, ale samozrejme. Nech.

We are Radiohead, by the way, prehodil Thom Yorke v tretine koncertu ešte s väčšou bezbrannosťou, ako keď sopľavý pankáč premiérovo predstavuje svoju kapelu piatim kamarátom v sídliskovej krčme. Yorke, celým človekom vyžarujúci zvláštnu prirodzenú zrastenosť so všetkými nástrojmi, na ktorých hral, nezabudol byť, popri všetkej dôstojnosti a rešpekte, vtipný: keď mu dvakrát po sebe ušiel klavírny nástup, uvoľnene si zafuckoval, keď sa rozhodol odbubnovať celú pesničku, tak v smiešnych lyžiarskych okuliaroch, keď sa na obrazovkách objavoval detailný záber tých jeho očí, tromfol by kdejakého hlavného hrdinu béčkového hororu. Celý čas vyzeral byť maximálne spokojný, a to preto, ako povedal Juraj z www.exitmusic.sk, že si tak dobre poskladal to, čo práve interpretoval. Rovnaké rozpoloženie sa dalo čítať aj pri ostatných členoch kapely, na jednej strane zodpovednosť sústredená na maximum a pomedzi ňu momenty garantujúce sympatickú uvoľnenosť a pôsobenie vlastnej kreativity.

Koncert mal niekoľko vrcholov; takže katarzia, ktorou vyvrcholil nielen druhý prídavok, ale aj vôbec všetko, bola vybudovaná a v podstate vopred očakávaná. Street Spirit išiel skutočne do fade outu, plného a intenzívneho. A potom už len davy, hukot, mláky pod nohami, čierny merchandise na kraji lesa, všetko v jednej guči a hlavne svoje, svoje veci.   

Ak sa zas niekedy za dlho objavia niekde nie až tak ďaleko, už nemôžete zaváhať. 

Setlist: 1. 15 Step 2. Airbag 3. There There 4. All I Need 5. Where I End and You Begin 6. Nude 7. Weird Fishes/Arpeggi 8. The Gloaming  9. Videotape 10. No Surprises 11. Jigsaw Falling Into Place 12. My Iron Lung 13. Wolf at the Door 14. Reckoner 15. Everything in Its Right Place 16. Bangers and Mash 17. Bodysnatchers
First Encore: 18. Cymbal Rush 19. You and Whose Army? 20. Paranoid Android 21. Dollars & Cents 22. Idioteque
Second Encore: 23. House of Cards 24. National Anthem 25. Street Spirit (Fade Out)

Radiohead, 8. 7. 2008, Kindl-Bühne, Berlín

Foto: Alena Rebová


Katarína Uhrová  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy