Aj ja teba. Stalo sa niečo?

Na jednom večierku – na ktorom som už nebola, pretože som v tom čase počúvala, ako sa môjmu synovi snívajú dobrodružné sny o mrkve a premýšľala, ako sa mi dostal obslintaný dudlík do topánky – sa dostala na pretras zaujímavá téma. Hovorilo sa o bratoch a sestrách, o tom, aké tristné boli časy vzájomnej nenávisti, konkurenčných bojov, žalovania, žiarlenia a odtlačkov mliečnych zubov na zadku a iných hryzateľných častiach tela. Potom sa dospelo k tomu, akí sú dnes tí bratia a sestry skvelí ľudia, ako pri nás stoja, rozumejú nám, alebo sa o to aspoň snažia a nebyť ich, ťažko by sa nám darilo prežiť v zdraví rôzne životné situácie a často aj našich spoločných rodičov. Prvé vyvrcholenie nastalo pred polnocou, keď si pár ľudí povedalo, že bratom a sestrám treba povedať, že ich ľúbime aspoň toľkokrát, koľkokrát sme si v detstve vykričali, že sa nenávidíme, prípadne, že chceme, aby nás adoptovala nejaká úplne iná rodina a jedine vo funkcii jedináčika. Tak sa telefonovalo a posielali sa esemesky. Druhé vyvrcholenie nastalo už riadne po polnoci, keď pár jedincov vyhlásilo, že svojim súrodencom vyznávať lásku nebude, lebo je to kravina a všetci príčetní súrodenci vedia, na čom sú. Na to jednému odhodlancovi zo sekcie „nevolám nepíšem“ povedala odhodlankyňa zo sekcie „povedzme súrodencom ľúbim ťa“, zhodou okolností moja sestra, že ak on svojej sestre nepovie, že ju má rád, do roka a do dňa to oľutuje.

Keď som toto počula, veľmi som banovala, že som túto roztomilú scénku nevidela na vlastné oči.

Súrodenci účastníkov večierka, atakovaní nečakanými prejavmi lásky, vraj reagovali zaskočene, prekvapene a podozrievavo. Nadránom prišla od jednej sestry druhej sestre odpovedajúca esemeska v znení: „Aj ja teba. Stalo sa niečo?“

Keď sme to v úplne iný deň a pri úplne inej príležitosti preberali, snažili sme sa dopátrať sa k tomu, prečo je taký problém povedať niekomu, že ho máme radi a necítiť sa pritom ani vypočítavo, ani divne ako postavy v amerických seriáloch, ani nebyť obvinení, že si robíme srandu. Veď naše deti nám to, že nás ľúbia, hovoria celkom prirodzene.

- Lebo my im to hovoríme celkom prirodzene, - dozvedela som sa od sestry. – Im to povedať dokážeme. Ale v našej generácii to ide ťažko, lebo nám, chudákom vychovávaným podľa príručky na studený odchov Naše dieťa to rodičia hovorili maximálne tak raz za rok a našim rodičom ich rodičia maximálne raz za život. Boli ťažké vojnové a povojnové časy, šetrilo sa na všetkom, aj na slovách.

V mojom pohnutom živote som slovné spojenia popisujúce pozitívny cit smerovaný ku mne počula najčastejšie v minulom čase. Také „ja som ťa miloval a ty si to nevidela/nezaslúžila si/ma sklamala/si taká hrozná“. Potom som sa stretla aj s bipolárne rozdelenou populáciou na tých, čo hovoria „ľúbim ťa“ stále a nič to neznamená, a tých, čo veria, že keby povedali „milujem ťa“ alebo „prepáč mi, mrzí ma to“, udrel by do nich blesk, rozliali by sa na kolomaž a až do konca sveta by sa museli dookola klokotaním presúvať potrubím pekla.

„Skutoční muži nehovoria, že vás milujú, dokazujú to činmi,“ píše sa povzbudivo v ženských časopisoch. „Napríklad keď vám dolejú vodu do ostrekovača na aute, je to, akoby vám zarecitovali milostnú báseň.“

Zamýšľam sa teda nad machrom v zamastených montérkach, čo so mnou konverzuje v autoservise a snažím sa dopátrať jeho hlbokých citov. Nedopátram sa.

Človek potrebuje uisťovanie, že je milovaný, prijímaný, že nebude opustený. Strach z opustenia poznajú aj malé deti, máme ho aj my dospelí a na to, aby ho pomenovali a uchopili, sa každodenne za ťažké peniaze odhodlávajú erudovaní a vyškolení psychoterapeuti všetkých krajín, metód a vierovyznaní. Kým sme deti a máme aspoň trochu šťastie, toho ubezpečenia sa nám dostane. Koľko dospelých má však rovnakú istotu, že sú naozaj milovaní a nie iba trpení, že ich v živote ukotvuje láska a nie iba zvyk? Nie je to len o nevyrovnaných jedincoch, ktorí drankajú o prejavy priazne, nejde ani o víťazov ankiet obľúbenosti, ktorí od chvíle, keď sa ocitnú o priečku nižšie než minulý rok, už nikdy nebudú takí spokojní ako v časoch, keď ešte pocit, že láska sa dá zmerať, nepoznali. Ide aj o nás, čo sa pokladáme za normálnych. Ako často to potrebujeme počuť a cítiť a ako často to naozaj počujeme a pocítime?

- Ozaj, - spýtala som sa dnes sestry. – Keď si vtedy tak propagovala vyznanie lásky bratom a sestrám, prečo si mi neposlala aspoň tú esemesku?

- Bože, - zasmiala sa ona, - nevedela som, kde mám telefón!

Keď som sa na ňu pozrela ako krívajúca doga z útulku, ako žena zatvorená medzi štyrmi stenami len s počítačom a režimom dňa tvoreným spánkovými a prebaľovacími cyklami, doložila: - Myslela som, že ty to počuť nepotrebuješ, že vieš, ako ťa mám rada! Veď som ti to povedala minulý týždeň. Mala som ti to aj napísať?

Nuž, to sú tie časté životné omyly, ktorých sa dopúšťame pri svojich blízkych, čo sa vedia tváriť odhodlane, akože nad vecou a s ľahkým, takmer zaschnutým úsmevom na perách. Aj oni potrebujú počuť a cítiť tie jednoduché veci. Priam bytostne to potrebujú.

Aj ja teba.