Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Borušovičová | 20.6.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Takú ti vykrútim, že ti bude dobre

Blank

Bola to veľká láska, akých mnoho nebýva, láska, ktorá kvitla napriek malému tmavému plesnivému bytu, napriek prázdnej chladničke aj peňaženke, len s dobrou hudbou, kamarátmi a malými radosťami. Boli mladí a mali len jeden druhého. Žiadne zázemie, plány, ani ilúzie. On hral v kapele a ona sa pretĺkala rôznymi zamestnaniami, ktoré ju nenapĺňali. Keď zistila, že je tehotná, rozprávali sa a plakali až do rána, až sa nakoniec dohodli, že do podmienok, v akých žili, by bolo nezodpovedné priviesť nového človeka a že teda pôjde na potrat. Zohnali nejaké peniaze a ona šla. Nikdy však na tú kliniku nedošla. Do cesty sa jej totiž postavil výklad s nádherným staroružovým kostýmom. Šla okolo už druhýkrát a tentoraz sa pristavila na dlhšie. Pred očami uvidela svoj budúci život v niekoľkých alternatívach a ona pochopila, že sú chvíle, keď treba robiť rozhodnutia podľa srdca a nie na základe účtovnej matematiky. Vošla do obchodu a za peniaze určené na potrat si kúpila ten staroružový kostým. Syna porodila, vychovala a začala navrhovať a šiť šaty. Dnes ju celý svet pozná ako Vivien Westwood a jej syn stojí po jej boku v živote aj v práci. Aspoň takto sa to traduje.

Mňa na tomto príbehu nezaujala len osudovosť jednej cesty popri výkladoch, od ktorej skutočne závisel ľudský život. Ten príbeh totiž dokazuje, že sú na svete aj predmety, ktoré sú také krásne, že prekračujú hranice hmoty, majú silu pohnúť človekom, zmeniť jeho pohľad, nasmerovať ho inam. Nemusí ísť o Michelangelove fresky, môže ísť o šaty vo výklade, o porcelánovú misku, o kreslo, o hraciu skrinku. Jemne ťuknú do životnej konštrukcie stojacej na hrane a ono sa to pohne úplne iným a možno omnoho šťastnejším smerom.

Cez víkend sa konali každoročné keramické trhy v Pezinku. Mala som ich zaznačené v kalendári dva mesiace dopredu ako môj súkromný ozdravný pobyt, ako terapiu, ktorá plynulo nadväzuje na moje prázdniny u priateľa môjho starého otca, ktorý ma ako decko učil, ako sa na kruhu vykrúca džbán.

Od dvoch maďarských tiet sme si teda na pezinskom námestí kúpili pravé skalické trdelníky, od poľskej tety s obloženou žemľou v ruke košík a doň sme vkladali maľované taniere od rodiny moravských hrnčiarov, misu na ovocie od pezinských a šálky s vtáčikmi na uškách od otca s dcérou z Prahy. Nakoniec mi môj muž kúpil hlinený obraz morskej panny od bulharského sochára, ktorá akoby mi z oka vypadla. Do kúpeľne.

Bol to zážitok z kategórie koncentrovaná dovolenka. Duša umytá a oddýchnutá, zregenerovaná dotykmi s vypálenou hlinou. Závidela som ľuďom, ktorí sa takto môžu nabíjať denne. Stretávať sa s hmotou, ktorá ich utvrdzuje v tom, že idú po ceste životom správne. Keby som si mohla s niekým vymeniť miesto, chcela by som sa živiť tak ako oni. Lebo keď si večer po celodennej práci umyjú ruky, zostanú po nich veci, ktoré sa dajú ohmatať, budú ešte dlho slúžiť a niekomu budú pripadať také krásne, že ich bude zrazu viac tešiť život.

Je ťažké nemať občas pocit márnosti, keď výsledky vášho úsilia nevidno. Slová zaznejú alebo sa prečítajú a sú preč, výchova a vzdelávanie sú behy na dlhú a kľukatú trať, jedlo sa zje, šaty zašpinia, čísla spočítajú, film sa premietne. V tomto svetle zrazu človek celkom inak vníma zanietencov, ktorí po tom, ako dopracujú niekde, kde po nich zostanú len stohy papiera, programy alebo len proces, čo má fungovať, idú a zveľaďujú chatu, stavajú dom, sadia stromy, vyrezávajú z dreva, vyrábajú nábytok, alebo aspoň pletú svetre. Zrazu mi je celkom jasné, prečo moja talentovaná sestra jedného dňa prestala písať scenáre a začala vyrábať obrazy anjelov.

Mám jednu známu. Stretla som sa s ňou pred pár rokmi, keď robila produkčnú v reklamnej agentúre. Vzdelaním inžinierka ekonómie, povahou skvelá kominukátorka a organizátorka. Kým sme na seba narazili znovu, prešlo asi sedem rokov. Bola taká ako predtým, ale ešte akosi viac vnútorne žiarila. Stihla sa medzitým stať matkou dvoch synov, zavesiť kariéru v reklamke na klinec a začať robiť keramiku. Keby ste videli tie jej misky, chceli by ste ich mať doma. Všetky.

Od nedele so sestrou zvažujeme nejaký keramický kurz.


Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [24]
:: Súvisiace reklamné odkazy