Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Borušovičová | 30.5.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Svedkovia

Blank

Taká pekná sobota to bola. Rútili sme sa podvečer späť do Bratislavy v dvoch autách plných detí, pachu repelentu a vône dymu. A zrazu bolo treba šliapnuť na brzdu, pretože sa za zákrutou objavila stojaca kolóna áut. Na dohľad blikali majáky policajných áut, do sanitky nakladali ranených.

Bolo treba upokojiť deti a zavolať ďalším účastníkom presunu, aby zvolili inú trasu. A potom disciplinovane čakať, kým sa neuvoľní cesta. Ak nemôžeš pomôcť, neprekážaj, aspoň tak nás to doma učili. Lenže vtom sa na ceste začali vynárať ľudia.

Existuje nejaká skrytá vesmírna zákonitosť, ktorá k udalostiam ako autonehoda alebo niečia tragédia vždy pridelí isté typy ľudí, ktorých inak len tak ľahko nestretnete. V takýchto situáciách sa vždy objaví nejaká cica v značkovej teplákovej súprave s yorkšírom na rukách, ktorá vystúpi z auta a ide dopredu pozrieť, že čo. Vždy sa tam v niekoľkých podobných exemplároch objaví aj chlapík s pivným svalom, s pudlom gatí medzi kolenami, v zaslúžilých šľapkách a s postojom univerzálneho dediča pravdy. Vždy je tam tiež chudý mládenec, čo mlčí, má dozadu začesané nagélované vlasy, čiernu koženú bundu a uhýbavý pohľad. A ešte niekto, čo to všetko fotí mobilom.

Keď som bola decko, videla som takmer totožný dav ako v tú sobotu, iba šiel opačným smerom. Nie od nás, ale k nám. Sedela som vtedy v svetložltej, čerstvo nabúranej škodovečke, za volantom roztrasená mama, vedľa mňa z jednej strany fňukajúca mladšia sestra, z druhej kamarátka a za sklom brunátny vodič autobusu, čo prišiel mame povedať, že je krava. Mama povedala viac sebe než nám, že ona neurobila chybu a že bohvie, či to uvidia aj policajti a vystúpila. Aj sestra s kamarátkou vystúpili, len ja som zostala v tom nabúranom aute a počúvala dav, ktorý sa okolo nás okamžite zhromaždil. To auto je do šrotu, chudera, muž ju doma zabije, to sú tie ženy za volantom, aj moja chcela vodičák, ale hneď som jej povedal, že na to nech zabudne, tým príslušníkom to trvá, volal ich niekto, to sú všetko jej deti, no ja sa divím, to auto vyzeralo nové, môžu si ho akurát tak... Tesilové gate, sieťovky s kvapkajúcim sáčkovým mliekom, mastné prehadzovačky na vrchu hlavy, medzi prstami zapálené sparty, dalily, marsky. Tepláky a palácové pinče.

Keď dorazili príslušníci, dali za pravdu mame a povedali autobusárovi, nech sklapne, lebo príde o vodičský preukaz. Dav ešte postál a potom sa rozišiel do panelákov pozerať druhú sériu Nemocnice na okraji mesta.

Prešlo dvadsať rokov. Aj do mňa vrazil autobus a ja som v aute s vysypanými sklami počúvala tie isté komentáre tých istých ľudí. Bol december a ďalšie tisícročie, ale autobusár mi povedal, že som krava a pán s prehadzovačkou ukrytou pod kožušinovou čiapkou vyjadril názor, že to auto je do šrotu, že je to totálka. Niekto to točil na mobil a niekto povedal sedemkrát za sebou No ty kokso. Aj zvyšok bol rovnaký. Autobusár dostal pokutu a ja papier pre poisťovňu o tom, že som nehodu nespôsobila. Dav sa neochotne rozišiel k svojim káblovkám a zábavnej pyrotechnike.

Sedeli sme v autách, smrdeli repelentmi a dymom a dívali sa na ľudí kráčajúcich k miestu, kde blikali majáky. Všetkých týchto ľudí stretávam len pri nehodách, v normálnom živote nikoho takého nepoznám. Kde sú v medzičasoch, keď doprava plynie, nestane sa chyba a nikto nesedí ani neleží medzi pokrčenými plechmi? Kým sa kolóna pohla, spomenula som si.

Ray Bradbury má o tom poviedku. V knihe Zen a umění psát spomína na to, ako sa jeho zážitok z mladosti, keď bol svedkom tragickej autonehody a videl, ako sa na ľudoprázdnom mieste za okamih objavil dav očumovačov a komentátorov, premietol do poviedky Dav. Prišiel na to, že mohli prísť len z blízkeho cintorína a že sú to teda tí istí ľudia, ktorí chodia k všetkým nešťastiam. Sú to obete predchádzajúcich nehôd, zombie, ktoré nemôžu konať inak, len prísť znova, pozerať sa a trúsiť debilné poznámky.

Pomaly sme prechádzali popri havarovaných autách. Renault predo mnou sa zastavil, aby naložil cicu s yorkšírom, zvyšok davu zmizol. Zhltlo ich nejaké časopriestorové prepadlisko. Dúfam, že sa už nikdy nevidíme, vážení. Mne totiž stačilo.


Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [22]
:: Súvisiace reklamné odkazy