A možno pri nich ani nezaspíte

Ubehlo len niečo vyše polroka od vydania dvojalbumu Hvarf/Heim a Sigur Rós nám v pondelok ponúkli ďalšiu novinku. Osvieženie lepšie ako ľadová triešť.

Sigur Rós mám rada pre pokoj a harmóniu, ktorá prúdi ich hudbou, no priznám sa, že pri serióznej snahe vypočuť si celý album sa vždy o šesť hodín neskôr zobudím, priškrtená káblom od slúchadiel a s vedomím, že som vnímala maximálne štyri pesničky. Na nový album som sa tešila, no výraznejší odklon od melancholicko-snovej muziky som neočakávala.

O to viac som bola prekvapená pesničkou Gobbledigook. Spevák Jónsi si v nej radostne tralaláka, ako ďalší nástroj pribudlo synchronizované tlieskanie.
Pri doslova post-rockovom hite Inní mér syngur vitleysingur energické údery do klávesov zdvíhajú zo stoličky, opäť tlieskanie dlaňami, husle, ktoré pomáhajú gradovať rytmus spolu s trúbkami a chlapčenský vokál vychádzajúci z usmiatych úst.

Do ostatných deviatich skladieb sa opäť vkráda severská hmla so snahou presvedčiť vás, že vo vlnách ste videli morskú pannu. Sú to opäť oni, Sigur Rós, akých môžeme poznať od roku 1997, keď vydali úplne prvý album. Energia prvých dvoch piesní však predsa len preskakuje do celého albumu.

Akoby nestačila hmla, počas Festival sa dokonca zotmie. Deväťapolminútový počin zlepený z vokálu, huslí, gitary a ráznych úderov na bicie, ktoré však stále prenechávajú dominantnú úlohu spevu. Zatiaľ čo predtým husle hnali dopredu, tu nás držia na uzde.

Album Me? su? í eyrum, vi? spilum endalaust vám nenanúti intenzívne pocity blaženosti, či náhle stavy depresie. Naopak, neustále prebieha tichá spolupráca a pesničky sú presne také, aké chcete, aby v danej chvíli boli.
Možno aj pre vás budú noví Sigur Rós iní a výnimoční, a nielen preto, že pri nich nezaspíte.