Kultúra pre strednú triedu je mýtus

Dva divadelné zážitky z toho istého divadla. Historickej budovy SND.

Zážitok prvý: Shakespeare – Skrotenie zlej ženy. Činohra SND, solídne naštudovanie, kvalitné obsadenie, i keď človek sa nemôže zbaviť dojmu, že vypredané nie je vďaka klasickej shakespearovskej komédii, ale vďaka Ordinácii v ružovej záhrade a Paneláku. Ľudia sa jednoducho chodia pozerať na svoje obľúbené televízne celebrity. Nevadí, veď naštudovanie je to slušné, žiadna avantgarda ani starina, vyrušujúce je len to, že väčšina sály reaguje iba na tie najhlúpejšie narážky, lascívnosti a vulgárne slová.

Zážitok druhý: Compagnie Josef Nadj (Francúzsko) – Journal d?un inconnu. Baletné predstavenie v rámci festivalu Bratislava v pohybe. Poloprázdne divadlo. Na javisku osamelý umelec, nič extra sa nedeje, veľa toho nenatancuje, skôr sa tak všelijako vykrúca a vytvára s kulisami, svetlom a svojím telom rôzne zvláštne obrazy. Sedím uprostred priateľov, s ktorými na tanečné predstavenia chodíme často a radi, a spoločne nechápeme. Keď v polotme zahliadnem v programovom bulletine zmienku o tom, že tanečník a choreograf v jednej osobe je výtvarný umelec, ktorý sa dostal k tancu dodatočne a berie ho ako výtvarný vyjadrovací prostriedok, začína to celé dávať zmysel. Uvoľním sa, prestanem čakať tanec a nechám na seba pôsobiť predstavenie ako obrazy v galérii. Vychádzame z divadla a hádame sa, či ľudia tlieskali zo slušnosti, aby neboli za primitívov, ktorí nerozumejú vysokému umeniu, alebo sa im to skutočne zdalo také vynikajúce.

Keď si dávam dohromady tieto dva zážitky a keď si dávam dohromady dojmy z posledných predstavení, ale aj filmov, kníh či médií všetkého druhu, napríklad primitívne vtipkovanie v kvázi inteligentnej relácii Sedem s. r. o., kde sa intelektuáli vypnú k najlepším improvizačným výkonom, len keď ide o sex a prdenie, mám pocit, akoby prestávala existovať zlatá stredná cesta – solídne umenie, či skôr kultúra pre strednú triedu.

Keď sa s týmto mojím smutným poznatkom zverím kolegovi Malíčkovi, ubezpečí ma, že nič také ako stredná kultúra pre strednú triedu neexistuje. Keď sa začala tvoriť stredná trieda, vkus nebol atribútom, ktorý by ju formoval, resp. ktorý by pri jej formovaní hral akúkoľvek úlohu. Bola to ekonomika, čo strednú triedu stvorila. Keď nastal čas zaoberať sa vkusom a estetickými normami, stredná trieda sa prirodzene snažila napodobňovať najvyššie vrstvy, a teda snažila sa porozumieť vysokej kultúre. Krutá pravda je však taká, že ju oveľa viac oslovovala kultúra nízka. Čo sa snažila všemožne zastierať a dištancovať sa od nej.

Nechcelo sa mi s ním veľmi súhlasiť, ale potom som si prečítala bulletin k tomu Shakespearovi:

Fraškovitý príbeh o drsnom krotiteľovi a jeho skrotenej obeti sa totiž odohráva nielen pred divákmi, ale zároveň ho hrajú v rámci „hry v hre“ komedianti pre primitívneho kotlára... komédiu podľa jeho gusta: ako hrubú frašku, kde vládnu mravy, čo imponujú primitívovi.
Shakespearova komédia je teda zároveň aj paródiou, a svojou „zvrhlosťou“ usvedčuje zo zvrhlosti toho, komu sa páči. Ale vy sa na tom budete môcť baviť, pretože vás sa to iste netýka.

Shakespeare bol génius, o tom niet pochýb. Dokázal kombinovať veci nízke a vysoké, filozofiu pre vzdelancov s najväčšími obhrublosťami pre plebs. A ešte dokázal predpokladať, že raz bude nejaká stredná trieda, ktorá bude chcieť jedno i druhé.