Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 29.5.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Aký Indiana Jones 4?

Blank

Nedôverujem vlastnému úsudku, hoci ma nikdy nesklamal. Asi preto, že som si neistý sám sebou a v dôsledku toho sa nerešpektujem. Nie som si sám autoritou, ak chcete. Preto som na Indiana Jonesa nakoniec šiel, reku, nebudem to brať osobne, nech je to zlé ako chce, Indyho status v mojich očiach to nemá šancu zmeniť.

Jediné, čo by sa mohlo stať a v čo som v kútiku duše dúfal, bolo, že film, ktorý nikdy nemal vzniknúť, ma nakoniec príjemne prekvapí a prestanem mu upierať právo na existenciu.

Najmenší problém
Všetko je to preto, že som slaboch a nenašiel som v sebe dosť morálnej sily Indiana Jonesa štvorku ignorovať, ako som si predsavzal už vtedy, keď sa o pokračovaní začalo len uvažovať. Trvalo veľmi dlho, kým film vznikol, chýbal poriadny scenár a to sa nezmenilo ani v momente, keď už nakrúcanie jednoducho muselo vypuknúť, lebo hrozilo, že šesťdesiatpäťročnému Harrisonovi Fordovi hrajúcemu päťdesiatosemročného Indiana Jonesa už klobúk, bič a potmehúdsky úsmev nikto neuverí.

Toto sa stihlo na poslednú chvíľu. Harrison Ford síce zostarol, kúzlo i šarm však zostali. Ak existuje nejaký ospravedlniteľný dôvod, prečo si Indiana Jonesa štvorku pozrieť, tak hlavná postava. Všetko ostatné je tak veľmi zlé, že to samotný film presahuje a otvára diskusiu, či by sa veľké umelecké diela nemali jednoducho vyvlastňovať.

 

Prečo treba vyvlastňovať umelecké diela?
Michelangelo sedí doma, rozmýšľa, čo nové by vysochal. Pieta je hotová, aj Dávid, majster chvíľu váha, pokúša múzy a keď nič, začne žuť konopný špagát. A zrazu... Nápad! Dávid II, to bude socha, a poďho do ateliéru, dlátom udierať do tvrdého kameňa. To už však na spiežovec pri dverách zvoní ktosi od Medicejských, taký hromotĺk, berie si Michelangela bokom a zopár zauchami ho presviedča, že Dávid II je sprostosť.
Shakespeare podobne, už pred rokom dopísal Romea a Júliu, a stále mu tá hra nedá spať. Úspešná je veľmi, ľuďom sa páči, aj majitelia divadiel a ľudia z hereckej spoločnosti sú spokojní, len majster stále nie. Berie preto do rúk brko, máča ho v kalamári a dopisuje poslednú scénu. Júlia, pod nebohým Romeom, cítiac jeho stále ešte teplé telo a vidiac fľaštičku s jedom, neváha ani chvíľu, vymaní sa spod ochabnutého tela milencovho, otvára mu pusu a hlboko do hrdla mu pchá prsty. Ukazovák a prostredník, až po koreň palca. Blváky sa im hovorí, nie nadarmo, v mocnom dávivom reflexe skrúti sa telo Romeovo, a už z neho ide ako jed, tak včerajšie prepelice. Bledý, ale inak čulo k svetu, vstáva Romeo, už je jasné, že bude žiť. Williamovi sa jeho nový koniec náramne páči, trvá na tom, aby sa pôvodná verzia alebo stiahla, alebo hrala s novým koncom. Ale nie, nech sa bije do pŕs koľko chce, hra už nie je jeho, už nič nezmôže. Skúša teda napísať hru celkom novú, Romea a Júliu dva, z finálnej scény robí scénu úvodnú, ale po dvojke ani pes neštekne. Jediný spôsob, ako ju vidieť zdramatizovanú, je, že majster si ju naskúša doma sám, s maňuškami.

Že by to chcelo novší príklad a z filmu? Čo takto Intolerancia II, Upír Nosferatu: Schreckova pomsta, Návrat občana Kanea, alebo Casablanca II: Samov nový song? Už sa to zdá dostatočne absurdné? Presne to je problém Indiana Jonesa – nevyvlastnil sa, zostal v rukách pôvodných autorov, ktorí načisto stratili nielen súdnosť, ale aj zmysel pre realitu, a podujali sa vytvoriť pokračovanie čohosi, čo sa skončilo tak definitívne, že definitívnejšie už ani nemohlo.

Ako Lucas, tak Spielberg mali byť už dve dekády mŕtvi, aby sme ich stále mohli považovať za výnimočných tvorcov, svojho druhu géniov. Lenže oni nezomreli a navyše, netušiac, čo vytvorili, rozhodli sa navzdory zdravému rozumu, aby si pomastili vlastné egá, sprzniť zásadnú filmovú sériu, ktorá na sklonku osemdesiatych rokov definovala nový filmový pop – pop, ktorý nemusí byť značkovo blbý na to, aby dokázal masy nielen pobaviť, ale aj ľudsky inšpirovať.

 

Indy v horizonte času
Indiana Jones a Posledná križiacka výprava nie je hocijaký film, je to posledný a najlepší film najväčšieho režiséra všetkých čias – Stevena Spielberga, toho, ktorý zomrel tesne po premiére Indyho trojky, ale hollywoodski poťahovači motúzikov, čo to všetko z pozadia riadia, jeho smrť zatajili a na jeho miesto nasadili identického dvojníka. Hlasom, vizážou, všetkým, aby ilúzia bola dokonalá, len zabudli na talent.  

Preto sa génius zmenil na remeselníka a jeho filmy nakrútené dvojníkom po roku 1990 stratili punc výnimočnosti – karnevalovej slávnosti oslavujúcej jednoduché veci.

Prvý Indiana Jones pôsobí dosiaľ ako zjavenie, s baletnou ľahkosťou nakrútený kusisko, prototyp nového filmového dobrodružstva, v ktorom sa hľadá symbol unikátneho partnerského vzťahu s metafyzičnom – Archa zmluvy. Je to zábavné, vtipné, napínavé, ale čo je dôležitejšie, má to presah, možno nechcený, ale je tam, presah, ktorý človeka núti premýšľať nad tým, prečo Archa skončila v sklade, nepoužitá, nepoužiteľná.

Indy dvojka je paródiou jednotky, odľahčením, hračičkou bez podobne silného symbolu, akým je Archa, ale neprekáža to, lebo film sa jednak v chronológii odohráva pred príbehom Archy a jednak v ňom nie je nič, čo by vrhalo spochybňujúci tieň ako na príbehy minulé, tak na príbehy budúce.

Indy v horizonte večnosti
V roku 1989 prichádza veľké finále – film-inštitúcia budujúca a potvrdzujúca Indyho kánon. V nej sa celý príbeh rámcuje, vidíme Indyho zrod – keď ešte ako skaut získava formálne i obsahové atribúty (historické pamiatky patria do múzea, bič, klobúk, fóbia z hadov), i jeho koniec – moment, keď sa zmieruje s otcom a predovšetkým nachádza grál – v symbolickej i konkrétnej rovine.

Film sa končí a jasné je predovšetkým to, že hrdina je nesmrteľný, napil sa z grálu, spoznal tajomstvo, a preto môže odcválať v diaľ. A znova platí, že konkrétny obraz je zaťažený symbolickým významom, je úplný, definitívny. Najväčší filmový happy end, ktorý zároveň musí byť totálnym koncom.

Indy trojka je film odpovedí, úplných a univerzálnych, bez ohľadu na autorský zámer sa režisérovi Spielbergovi a scenáristovi Jeffreymu Boamovi podarilo metaforicky pomenovať zásadné otázky ľudskej existencie, od zmyslu viery až k osobným aspektom vzťahu otca a syna, vzťahu všetkých otcov a synov. Takto sa do filmu dostalo čosi úžasné, čo ho stavia na roveň veľkým umeleckým dielam bez ohľadu na rok a okolnosti vzniku a je jedno, či to Spielberg takto chcel, alebo sa to prihodilo náhodou. On ten Leonardo, maľujúc Lízu, tiež len tvoril portrét.

Seriál, ktorý vznikol v deväťdesiatych rokoch, túto veľkosť akceptuje, nechá Indyho stretať sa s velikánmi dejín dvadsiateho storočia a tvorí tak z neho osobnosť podobne dôležitú.

Výborne.

A teraz prišiel film Indiana Jones štyri, ktorý na to všetko jednoducho serie.

 

Je to Indy? Nie je to Indy?
Áno, aj ja som si všimol odkazy na predchádzajúce časti, parafrázy a pastiše, aj Archu som si všimol, aj Khálí, aj ja som porozumel tomu, prečo je tam UFO a mimozemšťania a prečo je tam Ox a Marion a synátor a KGB, avšak nič z toho existenciu filmu neospravedlňuje.

Ak bola séria Indiana Jones inšpirovaná vzťahom jeho tvorcov k poklesnutej kultúre, braku a pulpu, prvé tri filmy dokazovali okrem iného aj to, že žiadny brak a pulp objektívne neexistuje, že sú to len škatuľky elít, aby sa dalo odlíšiť, že masám sa páči jednoducho čosi iné. O tom je, napokon, Pulp Fiction, film, ktorý by bez práce, ktorú odviedli prví tra
Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [63]

:: Súvisiace reklamné odkazy