Kde vlky dávajú dobrú noc

Myslím, že úslovie o líške, ktorá tam či onam dáva dobrú noc, sa tu neuplatní. Ale vlk, medveď, rys, zubor, či los ju pokojne môžu zastúpiť. Všetky tieto zvieratá v Bukovských vrchoch na najkrajnejšom východe Slovenska skutočne stretnúť môžete. Obrovským šťastím tohto územia, z pohľadu ochrany prírody, je jeho riedke osídlenie ľuďmi. Zo všetkých strán – z poľskej, ukrajinskej i slovenskej. Takú nepoškvrnenú divočinu a riedke osídlenie som nikde inde na Slovensku ešte nevidel. Lesy pôvodného pralesného typu, hrebene hôr striedavo pokryté lesmi a hoľami, z ktorých sa otvárajú ďaleké výhľady, cesty križované potokmi, ktorých brodenie je adrenalínový výkon. Pokiaľ sa sem nevyberiete príliš skoro na jar (napríklad na konci apríla ako my) a na hrebeňoch už nebude sneh, čaká vás prekvapenie, za ktorým cestujú pravoverní hikeri (alebo, ako sa najnovšie píše, woodcrafteri), po slovensky teda turisti, do rumunských hôr.

Svojho času Viliam Pichler v článku Karpaty ako prírodné laboratórium (SME, 6. 12. 2007) začínal svoje rozprávanie otázkou: Viete, kde rastú najvyššie buky na svete? V Karpatoch. Určite to nebol jediný dôvod, pre ktorý zapísali karpatské bukovské pralesy na jar roku 2007 do zoznamu svetového prírodného dedičstva. Rozhodujúcim kritériom bol ich celosvetový význam pre poznanie a ochranu látkových a vývojových cyklov lesov s prevahou buka. Trochu nejasne znejúca formulácia v sebe ukrýva informáciu o tom, že v bukových pralesoch sa organický kyslík ukladá do väčších hĺbok ako v iných typoch lesov. Vďaka tomu je lepšie chránený pred činnosťou mikroorganizmov a nedostáva sa v pomerne krátkom časovom období späť do ovzdušia. Výsledok: redukcia skleníkového efektu. A aká môže byť výška našich bukov? Niekedy až 58 metrov.

Kremenec so svojou výškou 1 208 m n. m. je dominantou a najvyšším vrchom slovenských Bukovských vrchov. Súčasne je aj najvýchodnejšie položeným bodom Slovenskej republiky. Najvyšší vrchol Krzemieniec (1 221 m) sa nachádza až na poľsko-ukrajinskej hranici, o 13 metrov vyššie, ako je postavený mramorový kváder označujúci trojhraničie. Stretávajú sa tu štátne hranice Ukrajiny, Poľska a Slovenska.

Samotné Bukovské vrchy sú flyšovým pohorím s pieskovcovým a ílovcovým podložím. Flyš označuje sériu hornín usadených v hlbokých moriach pri okrajoch vznikajúcich vrchov a horstiev. Horstvá flyšového pásma majú obyčajne „mäkký“ reliéf, teda oblé horské chrbty s miernym sklonom svahov a plytkými dolinami. Bukovské vrchy sú súčasťou najmladšieho a najvýchodnejšie položeného národného parku Poloniny. Bučiny a jedľovo-bučinové porasty sú najcharakteristickejším rysom krajiny. Práve toto druhové zastúpenie drevín spôsobuje, že najmä v druhej polovici leta tu prší viac ako inde. Napriek tomu, že všetky tunajšie lesy sú málo dotknuté umelou výsadbou, za najkrajší karpatský prales sa považuje národná prírodná rezervácia Stužica, ktorá je práve v slovenských Poloninách.
Poloniny je starý názov používaný na označenie najseverovýchodnejšej časti Východných Karpát. Prevládajú tu dlhé mierne chrbty a stiesnené doliny obyčajne sledujú severojužný smer, ktorým stekajú vodné toky. Najvyššie polohy (vo výškach okolo 1 000 m) tvoria trávnaté hole (tak ako ich väčšina turistov pozná najmä z Veľkej a Malej Fatry) s množstvom brusníc a čučoriedok (na tých sa radi popásajú aj medvede!).

Odborníkov na flóru môže potešiť informácia, že tu nájdu typické východokarpatské druhy ako napríklad čemerica purpurová (hellebornus purpurascens), scila dvojlistá východná (Scilla bifolia ssp. Subtriphylla), razilka smradľavá (Aposeris foetida), iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus), hrachor hladký (Lathyrus laevigatus), kostihoj srdcovitý (Symphytum cordatum), či jelení jazyk celolistý (Telekia speciosa). Priznám sa, že tieto informácie mám len naštudované, nie som odborníkom na botaniku. S faunou je to aj v mojom prípade ďaleko lepšie. Preto môžem potvrdiť, že okrem veľkej zveri, ktorú som spomínal v úvode, je možné tu uvidieť vydru riečnu, salamandru škvrnitú a mloka karpatského (oboch plazov sme videli pri zostupe z hrebeňa na rozmáčanej ceste), bociana čierneho (bociany bežne hniezda v tunajších dedinách, ale aj východokarpatského endemita: sovu dlhochvostú (Strix uralensis).

Ako nástup na hrebeň volí väčšina ľudí dedinku Nová Sedlica. Asi jediný možný spôsob, ako sa sem dostať, je autobus zo Sniny. Do Sniny sa zasa najjednoduchšie dostanete z Humenného. Alternatívne je možné voliť výstup po troch trasách: žltej smerom na Riabu skalu, zelenej smerom na Čiertaž a červenej smerom na Kremenec. V Novej Sedlici sa nachádza nové a veľmi pekne vybudované Informačné stredisko Národného parku Poloniny (podľa informačnej tabuľky otvorené denne od 07.30 do 15.00 hod., v turistickej sezóne aj v sobotu a nedeľu). Počas našej návštevy otvorené nebolo a podľa informácií z iných článkov stredisko otvorené nebýva.
Osobne odporúčam priamy výstup na Kremenec po červenej. Ukrýva síce v sebe drobnú zradu vo výstupe na Temný vŕšok do výšky viac ako 800 m a následný padák ku korytu Stužickej riečky o dvesto metrov nižšie. Žiaden z nástupov na hrebeň však nie je jednoduchý. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že išlo o najťažší nástup na hrebeň, aký som absolvoval. Pohyb po hrebeni vynahradí všetku námahu. Je pohodlný, striedavo prechádzajúcimi lesmi a hôľnymi lúkami. Bukovo-jedľové zloženie lesov znalcovi môže našepkať, že najlepším obdobím pre návštevu tejto oblasti je koniec leta a jeseň v čase, keď prevládajú ešte teplé dni. V prípade, že sa rozhodnete pre začiatok jari, treba počítať s tým, že do polovice mája sa obyčajne na hrebeni drží ešte sneh. A nebýva ho málo, jeho hrúbka býva od 50 do 70 cm. Pokiaľ sa chcete na ňom pohybovať na ťažko, teda s výbavou (stan, spací vak, strava a pár maličkostí), väčšina krokov skončí preborením sa po kolená.

Hrebeň Bukovských vrchov patrí nepochybne k najkrajším kútom Slovenska.

Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [8]