Stanica tichá, stanica pustá

Nie je nič neobvyklé, že pri pohľade na niektoré železničné stanice si človek spomenie na kedysi veľmi populárnu televíznu scénku, ktorá sa začínala slovami: Stanica tichá, stanica pustá, vlaky prichádzajú, vlaky odchádzajú. Zaujímavé pre mnohých návštevníkov môže byť, že mnohé z týchto budov sú svojím spôsobom naozaj vzácne technické pamiatky. Trochu zanedbané, trochu pustnúce, ale stále vzácne. Takými sú aj železničné budovy v obciach Stankovany a Švošov. Obidve na trati Košicko-bohumínskej železnice.

Ak by to mal byť začiatok dobrodružného románu, príbeh by sa začal v polovici 19. storočia. V roku 1848 železnica spojila Ostravsko-karvinský uhoľný revír s Pruskom. Arcivojvoda Albrecht si ako správny investor a jediný majiteľ železiarskej banskej prevádzky uvedomil, že spojenie so železnicou smerom na východ by prinieslo minimálne porovnateľný príjem ako už existujúca Severná železnica cisára Ferdinanda.

Nič však nešlo tak rýchlo. Povolenie na vykonanie prípravných prác dostali bratia Richeovci z Belgicka až v roku 1862. Po čase zistili, že sa zahryzli do väčšieho sústa, ako sú schopní bez problémov stráviť. Úspešní boli vo vybavovaní zvýhodnení v súvislosti s ich plánmi, vďaka ktorým im 26. 6. 1866 (dátum sa mi páči, lebo o 100 rokov neskôr som sa narodil) cisár František Jozef I. udelil definitívnu koncesiu. Tá obsahovala štátnu záruku pre stavbu železnice Košice – Bohumín s odbočkou Obišovce – Prešov.

Trať bola naplánovaná ako jednokoľajná s drevenými mostmi. S jej výstavbou sa malo začať do jedného roka a do 6 rokov mala byť ukončená. 8. decembra 1871 otvorili premávku železnice na úseku Žilina – Poprad. Stavba teda postupovala skutočne rýchlo. Pracovalo na nej 935 murárov, 2 140 tesárov, 482 kamenárov, 152 lámačov kameňa, 738 minérov a 953 pracovníkov iných profesií. Okrem remeselníkov k stavbe svoju ruku priložilo aj 17 000 robotníkov. Pre lepšiu predstavu treba doplniť, že stavba sa realizovala pomocou ťažných zvierat a na prepravu materiálu slúžili povozy a káry. Zmenou koncesných podmienok sa zdržala výstavba prijímacích budov, tým pádom pôvodne plánované drevené budovy boli nahradené murovanými. Vďaka tomu boli prepojené Morseovým telegrafom systému Schönbach.

Zaujímavý stav vznikol v roku 1941. Vtedy na základe vládneho návrhu snemu Slovenskej republiky č. 316 došlo k úprave majetkových vzťahov o účastinnej spoločnosti Košicko-bohumínska dráha (KBD). „Vláda nemecká, slovenská a kráľovská maďarská sa uzniesli, že upravia pomery účastinnej spoločnosti KBD a za tým účelom prostredníctvom svojich podpísaných splnomocnencov sa dohodli, že v dôsledku prechodu území, ktorými prebieha Košicko-bohumínska železnica, na Nemeckú ríšu, Slovenskú republiku a Maďarské kráľovstvo, prešla kapitálová účasť bývalej Československej republiky v čiastke 25 % na Nemeckú ríšu, 69,625 % na Slovenskú republiku a 5,375 % na Maďarské kráľovstvo. Nemecká ríša, Slovenská republika a Maďarské kráľovstvo v dôsledku toho zobrali podiel v pomere 25 %, 69,625 % a 5,375 % na právach a záväzkoch Košicko-bohumínskej dráhy.“ Ale to je už história vzdialená našim staničkám pustým.

Železničná zastávka Stankovany
V roku 1871 ju postavili ako strážny domček. Vyzeral ako jeden z mnohých, s typizovanou architektúrou: zrubová konštrukcia so sedlovou strechou, obdĺžnikového pôdorysu súbežného s osou koľajiska. Na prelome 19. a 20. storočia došlo k zmene. Železnica začala s inštaláciou zabezpečovacích zariadení a k severnej fasáde pribudla obdĺžniková miestnosť a objekt nadobudol viac-menej dnešnú podobu.
V roku 1916 povýšili strážny domček vo funkčnej hierarchii na železničnú zastávku. Jeho najzaujímavejšou časťou je východná (čelná) fasáda. Veľkú časť tvorí rámová konštrukcia obdĺžnikového tvaru s ornamentálnou výzdobou s rastlinnými a zvieracími motívmi. Centrálnej časti dominujú zajace a okrajovým častiam veveričky. Môže to pôsobiť, ako by som opisoval niektorú zo zabudnutých materských škôl alebo klub poľovníkov. Reč je však naozaj o železničnej zastávke. Toto ju robí unikátnou. Veď koľko železničných zastávok je pomaly viac ako 100 rokov vyzdobených insitne poňatými zvieratkami?

Železničná hláska Švošov, alias Hláska Komjatná
Trochu mätúci nadpis vyplýva z trochu pomotaného prístupu železníc k označovaniu vlastných budov. Železničná zastávka Švošov bola postavená tiež ako zrubová stavba v roku 1871. Rovnako ju na začiatku 20. storočia zmodernizovali tehlovou prístavbou. Keď však v roku 1994 sprevádzkovali novú budovu železničnej zastávky bližšie k stredu dediny, dostala tá pôvodná označenie Hláska Komjatná (žiada sa dodať „so sídlom v Švošove“).
Nejde o žiaden architektonický skvost, ale je to hodnotný dokument industrializácie Slovenska. Hlavne však v okolitej prírode pôsobí veľmi fotomalebne a spolu s neďalekým prícestným krížom sú to milé vidiecke pamiatky, ktoré ja osobne obdivujem.