Súdržnosť, lokálpatriotizmus a láska k miestu, kde žijem

Najskôr to bol len nápad hlavného čašníka z kaviarne Metropol v Bratislave. Vodácky oddiel a lodenica v Bratislave. Alojz Raška sa však nápadu chytil a v roku 1933 založil vodácky oddiel pri Klube československých turistov. Schôdza bratislavskej pobočky schválila stavbu lodenice v Bratislave pri Dunaji na brehu Karloveského ramena. Pozemok poskytla Univerzita Komenského a samotnej stavby sa ujal staviteľ Eduard Mikulík. Ten nielenže stavbu naprojektoval, ale na ňu aj poskytol drevo. Bezplatne. Samotný projekt bol veľmi veľkorysý. Nová lodenica mala kapacitu 200 športových lodí. Obrovský počet vzhľadom na to, že novozaložený klub mal minimum členov. Napriek tomu sa s jej stavbou koncom roka 1933 začalo. Na jeseň 1934 bola stavba prakticky hotová. Slávnostné otvorenie prebehlo až o rok neskôr, 24. augusta.

Klub slovenských turistov a lyžiarov Bratislava I – Vodáci fungoval pod svojím pôvodným názvom až do roku 1948. V roku „Víťazného februára“ ho začlenili do telovýchovnej jednoty a premenovali na Sokol Vodáreň Karlova Ves. V polovici 50. rokov 20. storočia prijal nový názov TJ Tatran Karlova Ves. Dnes ho poznajú vodáci z Bratislavy pod názvom Vodácky klub Tatran Karlova Ves. Viac ako 60 rokov (presne od roku 1946) je organizátorom Hargašovho memoriálu, pretekov na počesť Ivana Hargaša, ktorý padol počas bojov v Slovenskom národnom povstaní.

Funkcionalistická stavba vznikla pre potreby športu, oddychu a sociálneho vyžitia pre stredné vrstvy vtedajšej Bratislavy. Zdanlivo spiatočnícke riešenie v použití materiálu, výhradne dreva, bolo v podstate pokrokové, pretože poukazovalo na vedomý odklon od luxusu bohatšej časti obyvateľstva.
Objekt postavili na monolitickom základe, ktorý vytvorili z liateho betónu. Drevené stĺpy a priečle sú nosnými prvkami rámovej konštrukcie celej stavby. Obdĺžniková budova veľkosti 32 x 10 m je dvojpodlažná a podľa všetkých dostupných informácií vždy niesla náter žltej farby. Jednotlivé architektonické detaily, drevené konštrukcie a doplnky, šambrány okien a dverí, zábradlie balkóna a schodiska, prečnievajúce priečne trámy, zvody dažďovej vody bývali a dodnes sú natreté červenou farbou.
Na západnej – čelnej – fasáde je v podstreší veľký nápis modrej farby Vodáci. Pôvodne mu konkuroval rovnako upravený nápis Klub Čsl. turistov na severnej fasáde. Kedy zmizol, už nikto nevie. Prízemie tvorí skladový hangár, ktorý ukrýva drevené regály poskytujúce miesto pre spomenutých dvesto športových lodí. Horné poschodie je členené na päť miestností. Ústredná je klubovňa, z nej sa dá prejsť von na pavlač. V severnej časti sú šatne žien, na východe šatne mužov. Ostatné časti tvoria obslužné priestory a hala.

Táto skutočne ojedinelá budova dnes predstavuje nielen výtvarno-architektonickú hodnotu, ktorá spočíva v symbolickom zobrazení vrchnej časti lode, ale je aj dokumentom o kultúrno-spoločenskom živote medzivojnovej Bratislavy. Pripomína to, k čomu sa vo svojich spomienkach utiekajú starí Bratislavčania a k čomu vyzývajú ich potomkovia. Súdržnosť, lokálpatriotizmus, láska k mestu a k miestu, kde žijem.

Zaujímavé je, že k urýchlenému vyhláseniu budovy za národnú kultúrnu pamiatku sa pristúpilo, keď jedna z veľkých finančných skupín na Slovensku vyhlásila svoj zámer v blízkosti areálu postaviť obytný komplex. V tom čase to bol jeden z mála spôsobov, ako zaistiť „nedotknuteľnosť“ objektu. Napriek tomu návštevníci týchto miest mali možnosť sledovať v priebehu mája 2008, ako sa pred ich očami strácajú staré lode, ktoré tu bývali zakotvené. Roky rokúce slúžili ako plávajúce základne pre ostatné vodácky kluby. Svojím spôsobom boli aj nostalgickou spomienkou na lode, ktoré plávali po Dunaji pred desiatkami rokov. Už nebudú. Stratili sa. Rozpálené na veľké kusy šrotu.