Všetko sa začalo na mieste, kde si slané pramene našli cestu na povrch zeme. Čo nebolo v zemi schované, patrilo nálezcovi. Soľ pod zemou patrila panovníkovi. To platí dodnes, nerastné bohatstvo je majetkom štátu.
Obec Soľná Baňa sa spomína už v roku 1230. Soľný prameň, z ktorého vyvierala soľanka (nasýtený vodný roztok soli), o pár rokov neskôr, v roku 1288. Hoci sa o soľných prameňoch píše až v stredoveku, soľ sa z nich vysúšaním alebo varením získavala určite oveľa skôr. Zaujímavé je, že soľné bane a poddanské usadlosti sú písomne zachytené až v roku 1438. Hlbinná ťažba kamennej soli, tak ako ju poznajú návštevníci poľskej Wieliczky, sa rozbehla v roku 1572 v šachte Leopold. Trvala necelých dvesto rokov. V polovici 18. storočia šachtu zaliala voda. Od klasickej ťažby bolo nutné upustiť a prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. V tom období vznikli technické pamiatky, ktoré dnes tvoria územný celok a pamiatkovú zónu známu pod názvom Soľná Baňa v Prešove.
Cesta za soľou sa začínala v starom gápli. Gápeľ, alebo tiež žentúr, bol postavený v 17. storočí nad ťažnou jamou Leopold. Pôvodne slúžil na fáranie a neskoršie na čerpanie soľanky. Čerpanie, tak ako ho poznáme dnes, pomocou skutočných čerpadiel, tu realizovali až od roku 1927. Elektrický generátor slúžiaci na jeho poháňanie mal však taký slabý výkon, že sa pomerne rýchlo vrátili k pôvodnej technológii. Spočívala v ťažbe soľanky pomocou dvoch mechov s objemom zhruba 5 až 7 hektolitrov, ktoré sa striedavo spúšťali do 155 m hlbokej šachty. Mechy zošité zo surových hovädzích koží viseli na konopných a neskôr oceľových lanách, ktoré sa cez ľanovnice navíjali na bubon. V osembokej miestnosti s priemerom skoro 15 m poháňali gápeľ štyri páry koňov alebo volov. V roku 1894 sa tento spôsob ťažby zmenil po prvýkrát. Jednosmerný elektrický prúd začal poháňať motor napojený na vrátok. Po skončení 2. svetovej vojny sa soľanka začala ťažiť hlbinným lúhovaním. Vrtnú soľanku čerpadlá ženú soľankovodom s priemerom 150 mm do Nového Solivaru, ktorý je od pôvodného vzdialený takmer dva a pol kilometra.
Šachta Leopold Šachta Leopold Šachta Leopold
Šachta Leopold Soľná baňa Soľná baňa
Vyťažená soľanka sa pred ďalším spracovaním skladovala v rezervoáre s názvom četerne. Objekt postavili v roku 1815. Na kamenných podstavcoch vybudovali osem drevených nádrží umiestnených na svahu stupňovite nad sebou. Pomocou drevených rúr a neskôr drevených žľabov stekala soľanka do jednotlivých nádrží. Z nich sa cez mosadzné kohúty vypúšťala do poslednej nádrže umiestnenej v zemi. Potrubím stiekla do budovy solivaru na veľké panvy.
Solivar, alebo varňa František, je barokovo-klasicistická budova z 18. až 1. polovice 19. storočia. V roku 1819 vyhorela a bola znovu obnovená. Zaujímavé je, že jadro budovy je dokonca zo 17. storočia. Soľanka z četerne sa privádzala do dvoch panvíc s drevenými krytmi s veľkosťou 4,74 x 4,74 m. Svojou konštrukciou sú v celej Európe jedinečné. Panvice boli odspodu vyhrievané nepretržite udržiavaným ohňom tak, aby sa voda odparila a soľ sa mohla zhrabať na dosušenie na drevené dosky v susednej miestnosti. Ohnisko bolo také veľké, že do ohňa sa neprikladali jednotlivé drevené kláty, ale priamo celé kmene stromov. Zo sušiarne sa vysušená soľ spustila sýpkami do prekladiska, v ktorom sa preložila do vozíkov na odvoz do soľného skladu. Varňa bola v nepretržitej prevádzke až do roku 1970. Vozíky, ktoré sa tu používali, boli celé vyrobené výhradne z dreva. Drevo bol jediný materiál, ktorý dlhodobo odolával koróznej sile soli.
Komora, alebo tiež sklad soli, najimpozantnejšia budova tohto priemyselného areálu, takmer celá ľahla popolom v noci z jednej soboty na nedeľu. Veľmi nepríjemná udalosť, ktorá sa stala ešte v roku 1986, znamenala zánik najväčšej drevenej krovovej konštrukcie v Európe. Dvojpodlažná neskorobaroková budova, pôvodne postavená v roku 1674, sa zmenila na murované torzo. V 17. storočí to bývala ešte len prízemná budova s arkádami. Na konci 18. storočia prešla prvou väčšou stavebnou úpravou a v roku 1810 k nej pribudla klasicistická veža s hodinovým strojom. Interiér bol rozdelený do siedmich komôr, po stranách s dvoma menšími priestormi, ktoré sa nazývali predajňa. Dlážka aj obklad stien boli z dreva a v každej mohlo byť uskladnených tisíc sudov so soľou.
Četerne Četerne Četerne
Varňa František Varňa František Varňa František
Soľná baňa Soľná baňa Soľné kúpele
Búraním k európskej kultúre a späť
O Solivare sa čoraz častejšie hovorí v súvislosti s kandidatúrou na Európske hlavné mesto kultúry 2013. Súčasný primátor Prešova, pán Hagyari, má mimoriadny záujem o získanie titulu
Ľuboš Vodička viac od autora »
Vaše reakcie [5]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Nehynúca legenda československého turizmu
Ako hľadať zlatý poklad a liečiť otravu jedom
Záhada stratenej lebky anteneandertálca
Mestečko ako z rakúskej pohľadnice
Odolal tatárskemu vpádu, vyhorel pre pálenie pálenky