Proti psychopatovi je človek v podstate bezbranný

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Môžeme žiť, ako chceme, vyznávať hodnoty, aké chceme, byť akejkoľvek rasovej príslušnosti, pohybovať sa striktne iba v rámci našich vlastných intelektuálnych a sociálnych kruhov, vyhýbať sa kontaktom s cudzími a podozrivými ľuďmi, a predsa nám to nič nepomôže, ak chce osud ináč. Proti psychopatovi je človek v podstate bezbranný. Zažila to (no neprežila) krásna, úspešná a bohatá vychádzajúca hollywoodska hviezda Sharon Tateová, manželka režiséra Romana Polanského, zažil to (a prežil) zahraničný lekár, ktorý mal v Bratislave chuť zviezť sa električkou a stal sa obeťou psychopatovho útoku.
Zaujímavé názory odzneli aj v príslušnom diskusnom fóre. XY napísal: „Ak niekto posadí britského občana s trvalým pobytom v USA, po tom, čo ho pozvali do Bratislavy na lekársku konferenciu a semináre, ktoré organizovala UK, ktorý prišiel na osobné pozvanie rektora UK, do električky č. 11, tak je to buď úplný vymetenec, alebo si blbcov z nás chce urobiť autor tejto debilnej správy.“
A Tonda mu na to: „Keď je niekto na priateľskej návšteve v normálnej krajine, prečo by sa mal báť ísť električkou? To má byť pod komplexným 24-hodinovým dohľadom, aby mu nebodaj nejaký hejslovák, alebo nacik neskrížil cestu? Kde to žijeme, aby sa slušní ľudia mohli v krajine pohybovať len s ochrankou?“
V podstate súhlasím aj s jedným, aj druhým diskutérom. Ako hovorieval môj dedo: Lepšie je v jednom kuse sa báť, ako sa naraz zľaknúť. Mňa ešte pobavilo, s akou urputnosťou všetci novinári, ktorí o tomto nechutnom incidente referovali, zdôrazňovali, že ten nešťastný černoch bol lekár a britský občan s trvalým pobytom v USA. Ako keby mu to malo prepožičať akúsi zvláštnu aureolu, či priam až nedotknuteľnosť, na rozdiel od prípadu, že by to bol nejaký obyčajný negramotný černoch z Ľudovej džamáhírije Mayoumbé. Takému vari v bratislavskej električke držku rozkopať možno?

Keď vám skríži cestu psychopat-jednotlivec, je to zlé, ale horšie je, keď sa vás rozhodne prevalcovať psychopatický zločinecký režim. Tak ako sa to stalo disidentovi Pavlovi Wonkovi. Iste, našinec by si mohol povedať, že čo ten chlap, reku, nedržal hubu, veď nemusel tak dopadnúť. O Wonkovej kauze viem príliš málo na to, aby som vedel posudzovať, ale fakty sú jednoznačné: komunistický režim ho beštiálne zavraždil. A vinníci, konkrétne, existujúce osoby, si beztrestne chodia po svete, dýchajú svieži jarný vzduch a nastavujú tvár pichľavému slniečku. Ja by som im dal.

Môj dedo mal kopu bonmotov, nielen o strachu a zľaknutí. Napríklad hovorieval, že s malými ľuďmi sú vždy problémy, lebo majú srdce príliš blízko riti – a to sa vraj musí nejako prejaviť. Vertically challenged persons mi iste prepáčia. Živým dôkazom zakomplexovaného malého zmrda, ktorého herostratovský čin spustil príslovečnú lavínu tragických udalostí, bol istý Gavrilo Princip, vrah nasledníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d`Este a v podstate aj vrah Rakúska-Uhorska a starého dobrého predvojnového sveta. Uplynie 90 rokov od jeho biednej smrti v terezínskej väznici.

Keď niekto zomrie, nie je to nič veselé, ani vrátane niektorých adeptov na Darwinovu cenu. Zomrel šéf poisťovne ruského magnáta Olega Deripasku. Tá poisťovňa sa volala Ingosstrach. No povedzte úprimne: dali by ste sa poistiť v poisťovni, ktorej názov obsahuje slovo „strach“? Ja teda nie. Mal by som strach.

Minule som sa s mojím priateľom Pavlom Procházkom, majiteľom dvoch pražských reštaurácií, schuti zasmial na idiotizme niektorých českých žurnalistov, ktorí opovrhujú všetkým českým, konkrétne v rámci gastronómie, a vydávajú vlastné zbožné želania za realitu. Píšu články o tom, že Česi už div že neprestávajú piť pivo, pretože veď predsa všetci dávno vieme, že civilizovaní Európania sa nenalievajú pivom, ale popíjajú suché víno. Že Česi už prestali vyhľadávať typickú českú kuchyňu, takže namiesto sviečkovej, bravčových výpečkov, rajskej, rezňa či údeného si húfne dávajú cestoviny, pizzu, zeleninové šaláty a rybu varenú vo vode. A podobné nezmysly. Aby ste mi rozumeli, som priaznivcom racionálneho stravovania, ale žeby Česi dali dakedy prednosť suši pred tlačenkou s cibuľou? Toho bohdá nebude!

Viete, čo sú to mesiánski židia (s malým ž, lebo v tomto prípade ide o vierovyznanie, nie národnosť)? Preto sa tak hlúpo pýtam, lebo ja som nevedel. Nie sú to židia (ktorí čakajú na Mesiáša), nie sú to kresťania (ktorí prijali ako svojho Mesiáša Ježiša Krista). Sú niečo medzi tým: židia, ktorí dodržiavajú všetky príkazy židovskej viery, no zároveň prijali Krista. Zvláštne, vôbec som o nich nevedel.

Princíp taviaceho kotlíka je jasný: hádžu sa doň kusy rozmanitých kovov rôznych vlastností a výsledkom by mala byť zliatina, ktorá v sebe spája vlastnosti všetkých tých kovov. Taviaci kotlík bol kedysi metaforou Spojených štátov, kam prúdili prisťahovalci z celého sveta a tam dávali zo seba to najlepšie. Alebo aj nie – veď niektorí si so sebou zo svojej domoviny doniesli svoje zločinecké obyčaje a založili efektívne mafie: Íri, Sicílčania, Neapolčania, Rusi, Arméni, ba aj židovská mafia bola. V podstate však taviaci kotlík nie je zlý princíp. Prečo nie je Európa takým taviacim kotlíkom?

Keď sme už pri tých zločincoch, aj toho Slotu doháňa jeho temná minulosť, a tak navrhuje zrušiť ÚPN, v ktorého archívoch sa iste nachádza ešte pekných zopár temných minulostí.

Pamätáte sa ešte na záchrancov kultúry u nás na Slovensku? Iniciatíva Zachráňme kultúru nevzbudila veľa sympatií u bežných ľudí, teda tých, s ktorými sa rátalo ako s tými, čo by to mali zo svojich daní cvakať. Som zvedavý, ako dopadnú záchrancovia kultúry v Česku.

Režisér Milan Šteindler (Vďaka za každé nové ráno, Vráť sa do hrobu) sa svojimi poslednými filmami trochu odklonil od línie vtipných a trochu absurdných komédií, pre ktoré som ho mal rád. Perníková veža mi pripadala depresívna a ten jeho nový film som ešte nevidel, ale pozriem si hneď, ako sa objaví v požičovniach s DVD. V každom prípade to však musí byť zaujímavý človek, a tak som si s chuťou prečítal rozhovor, ktorý je viac-menej o bývaní.

Príbehy legendárneho súkromného detektíva Sherlocka Holmesa patria k môjmu tradičnému obľúbenému čítaniu, a hoci nejde o veľkú literatúru, Arthur Conan Doyle si ich prostredníctvom

Peter Pišťanek  viac od autora »