Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Asi nikdy nezabudnem na zážitok v petrohradskom hoteli Okťabrskaja, keď som sa ukonaný vrátil z nejakej prechádzky po tomto zvláštnom meste a rozhodol som sa na chvíľu si oddýchnuť, kým nezájdem do nonstop baru na našom poschodí a neochutnám s priateľmi ďalšiu ruskú vodku z tých desiatok, čo tam mali vyložené za barpultom. Zatiahol som závesy, aby ma nerušilo kalné svetlo ako z Chiricových ospalých obrazov (bolo to práve obdobie povestných bielych nocí) a už z postele som diaľkovým ovládačom zapol televízor. Na svojich potulkách zvyknem v hoteloch zaspávať pri hudbe z MTV, ktorá sa mi nenápadne vtiera aj do spánku a zabraňuje mi – aj napriek prípadnej únave – prepadnúť sa hlbšie do mrákot. Spať treba doma a nie na cestách, najmä nie v mestách, ktoré možno už nikdy viac neuvidím. Z hlbokého spánku som sa strhol po pár hodinách, pretože na MTV bežala nejaká moja obľúbená skladba. Zlepenými očami som zaostril na obrazovku a všimol som si, že pri jej dolnom okraji sa čosi hýbe. Akoby tadiaľ, na rozhraní svetla a tmy, čosi chodilo. Akoby sa dolná hrana obrazovky nebadane vlnila. Rozsvietil som a zo stolíka na televízor sa všetkými smermi rozpŕchli obrovské hnedé šváby. Keď poviem obrovské, myslím obrovské. Tak tri- až päťcentimetrové. Pozrel som na hodiny. Bolo jedenásť. Vstal som, rozhrnul som závesy a zahľadel som sa do nepretržitého, nekonečného petrohradského dňa osvetleného prízračným svetlom polárneho slnka. Jedenásť hodín, to sa ľahko povie. Lenže jedenásť dopoludnia alebo večer? Podľa kruhového objazdu pod mojimi oknami sa to nedalo určiť. Autá sa tam posúvali v permanentnej zápche dvadsaťštyri hodín denne. Petrohrad nikdy nespí. Prečo by som mal ja? Tak som si umyl zuby, osprchoval sa, obliekol a vyrazil som za novou zábavou do nonstop baru na našom poschodí. Vedel som, že niekoho zo známych tam už nájdem.
Tento zážitok s hmyzom typickým pre Rusko, s jeho zanedbanými a remeselne sfušovanými starými budovami, som si vybavil, keď som si teraz prečítal, že šváby v Rusku miznú a nikto nevie prečo. Niekto to prisudzuje rozvoju mobilných telefónnych sietí (z rovnakého dôvodu údajne u nás miznú včely), niekto v tom vidí predzvesť katastrofy oveľa väčšieho rozmeru. Tak teda zbohom a vďaka za tie odrobinky.
Je záslužné dať ľudstvu čosi, čo naliehavo potrebuje – potraviny, vzdelanie, lieky, mier, dvadsaťročný koňak a podobne. No vnútiť ľudstvu čosi, čo vôbec nepotrebuje, to si vyžaduje genialitu. Dietrich Mateschitz, vynálezca energetického nápoja Red Bull, je jedným z tých géniov. V živote som nevypil jedinú plechovku tej odpornej žbrndy žuvačkovej vône a syntetickej chuti, no vážim si ho.
Mimochodom, mám rád prirodzené chute. Napríklad chuť šampanského (ale ak nie je šampanské, tak mi stačí aj akékoľvek šumivé víno kategórie brut). Patrím k tým, čo si šampanské a sekt nespájajú so Silvestrom, narodeninami či inými oslavami, ale si ho dajú kedykoľvek. Tiež máte radi šampanské?
Zlé nie je ani tokajské. Víno kráľov a kráľ vín, ako sa hovorí. Osobne dávam prednosť sladkému samorodnému pred putňovými výbermi. Znechutili mi ich slovenskí výrobcovia, ktorí pred nejakými desiatimi-dvanástimi rokmi vrhli na trh obrovské množstvo šesťputňového tokajského ročník 1989 (fajnšmekri, pamätáte sa na to?). Po pár rokoch v pivnici (a to mám kvalitnú, studenú, vlhkú a temnú pivnicu, postavenú špeciálne na uskladnenie môjho vínneho archívu) bolo nekonzumovateľné. Vyzrážaný karamel (preto bolo to víno také tmavé) a iné usadeniny ho tak zakalili, že ani starostlivé dekantovanie, ba ani filtrovanie nepomohlo. A chuť – mizerná, ba priam hnusná. Celé batérie fliaš vtedy skončili vo výlevke. Skoro som pri tom plakal. Jedna fľaša stála 600 korún. Vyhodené peniaze. Odvtedy slovenským tokajským neverím a vyhýbam sa im širokým oblúkom. Nie som snob, ale po tejto skúsenosti jediné tokajské pre mňa predstavuje maďarské tokajské. Aj v aktuálnom spore o slovenské tokajské stojím jednoznačne na strane maďarských výrobcov. Tí ma totiž, na rozdiel od slovenských, nikdy nesklamali. A mňa možno sklamať len raz. Národovci, prepáčte. Na svoju obranu môžem povedať iba toľko, že bryndzu uznávam jedine tú slovenskú.
Nedávno sme sa tu pobavili nad mýtmi a obľúbenými omylmi o pive, dnes si čosi povedzme o najobľúbenejších vínnych mýtoch.
Pre mňa je najprirodzenejšie miesto, kde vychutnávam víno, vlastný domov. Najčastejšie v spoločnosti mojej manželky, ktorá je znalkyňou vín (veď aj pochádza zo starobylej vinohradníckej rodiny z Vajnor), občas s našimi priateľmi. V reštaurácii málokedy, to si dám skôr kofolu alebo pivo, a ak aj si dáme fľašu vína, nikdy toho nie som iniciátorom. Ak už som donútený vybrať víno ja (ľudia si myslia, že expert na brandy musí byť automaticky aj expertom na víno), tak ho po otvorení ochutnávam. Veľa ľudí sa práve tohto obáva, boja sa, že sa pred nadutým a arogantným čašníkom zhovädia, že ich niekto bude skúšať ako žiačika v škole (hoci – medzi nami – aj také čosi som už na Slovensku zažil). Pritom v zásade nejde o to, ochutnať, či je to víno dobrý ročník a „rizling vlašský, štek dubový“, ale či podávaná fľaša nesmrdí korkom. Toť vše. Kto má trému ochutnávať víno v reštaurácii, alebo sa bojí, že sa čašník urazí alebo nazlostí (typické slovenské!), ten si iste so záujmom prečíta, ako to treba robiť.
Vždy mi bol sympatický český výtvarník František Skála a keď teraz pôjdem v máji do Prahy, osláviť so ženou a priateľmi moje narodeniny, iste si kúpim niektorý z jeho vydarených fotokomiksov. Hovorí o nich aj v tomto rozhovore.
Iný zaujímavý rozhovor, ktorý som našiel, je s Evou Čechovou, šéfkou Slobody zvierat. Činnosť tejto organizácie ma zaujíma, veď ju aj podporujem neveľkou, ale pravidelnou mesačnou apanážou. Odpustím si dve fľaše šumivého vína, ale viem (prinajmenšom dúfam), že tí opustení chudáci tam u nich budú mať nejaké granule pod zub. Kým si ich niekto zoberie k sebe a poskytne im teplo domova. Som jeden z tých, čo oveľa radšej nakŕmia túlavého psíka než nejakého bezdomovca, a vôbec sa tým netajím. Zvieratá sa v tiesnivej životnej situácii neocitajú na základe svojich vlastných chybných rozhodnutí, ale vždy vinou človeka a vlastnými silami sa z nej ani nevymania. Sú bezbranné. Prečítajme si, čo hovorí Eva Čechová.
Už ako dieťa som miloval český televízny sitcom Taká normálna rodinka. Trochu mi to totiž pripomínalo naše viacgeneračné žitie, aj keď nie v jednej domácnosti, ale v dvoch prepojených, bezprostredne susediacich domácnostiach. Aj korytnačky boli, aj spevavá mamička, ktorej sa každý zdráhal povedať,
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [35]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Výborne, tlieskam zákonu proti anorexii!
Proti psychopatovi je človek v podstate bezbranný
Futbal k sebe priťahuje najväčších idiotov z populácie
Kto nechce platiť dane, nech si založí cirkev
Na rozchod sa dakedy aj umiera