Ja nič, ja muzikant

Keďže mám – ako každý umelec – nadštandardný vzťah so svojím podvedomím, nesmie vás prekvapiť, že si pamätám obdobie, keď som bol dojča. Otriasali mnou dva základné pocity: muky hladu a slasť, keď som v ústach pocítil mamu a moje telo naplnila presladká ambrózia. Myslím, že už vtedy som si v mozgu zakódoval životný princíp „čo najmenej utrpenia a najviac pôžitku“, ktorý civilizácia, mimochodom, tiež vo svojej kolíske, nazvala hedonizmus. Neviem, prečo sa to obdobie muselo tak rýchlo skončiť. Najsladšou vecou, na ktorú sa mama neskôr zmohla, bol čokoládový puding. Navyše začala kričať, a nielen po mne, ale po celej rodine, a za ich chrbtom, ohovárala všetkých na okolí. Zistil som, že svet je jedno veľké nedorozumenie, pred ktorým som radšej zaliezol pod stôl. Tam som našiel ústnu harmoniku. Fúkol som do nej a prišiel som na to, že keď fúknem poriadne, prehluším všetky hromy-blesky. Zaumienil som si, že budem muzikantom.

Harmoniku som však rýchlo odhodil a rozhodol som sa pre spev. Náramne sa mi páčilo, ako speváci otvárajú ústa, akoby stále čakali, že im tam niekto vloží bonbón. Na konzervatóriu som však zistil, že naučiť sa spievať nie je práve med lízať, ale aj tak som naisto vedel, že hoci nebudem operná hviezda, nič sa nezmení na tom, že budem spevák. Vždy, keď som ľuďom povedal, čo som, ušlo sa mi v ich správaní niečo z tej láskavosti, ktorú v kúte svojho srdca chovali k Pavarottimu, Eltonovi, Gottovi, ale pre veľkú geografickú vzdialenosť im ju nemohli prejaviť. Po škole som spieval v Zbore mesta Bratislavy, v cirkevnom zbore, v domove dôchodcov, na svadbách, pohreboch, výchovných koncertoch, a veru raz aj na zabíjačke, ale vždy to bolo lepšie, ako normálne pracovať.   

Myslím, že všetkým by pomohlo, keby viac spievali. O čo by bolo krajšie, keby poslanci v parlamente museli svoje návrhy spievať. Za rečníckym pultom myslieť nielen na hlasy svojich kolegov, ale hlavne na čistotu a výraz toho svojho. Možno by z toho bola celkom pekná opera, potom by som pozeral i správy.

Spev by určite prospel aj mojej žene. Je úradníčka. Osem hodín pečiatkuje a podpisuje nejaké žiadosti. Úrad je najlepším dôkazom toho, že svet je problém. Aj keď sa chceš vyčúrať, potrebuješ súhlas. Nečudujem sa, že na ulici stretávam samých bledých, nevýrazných ľudí, starostlivo držiacich všetky svoje poklady v sebe. Kráčajú mestom ako prízraky, mĺkva, sivá masa. V piatok do seba lejú litre piva, no aj tak nevyslovia ani dvanásť percent z toho, čo je v nich tak zaskrutkované, že to nevyvrátia ani ráno do záchoda. Zato speváci z reprákov nepretržite vrieskajú songy o láske, nenávisti, migréne, alebo spálenej večeri.

Moja žena má hlasový potenciál, lebo kričí, až sa okná trasú. A pri tom varí čokoládový puding. Neviem, čo sa potom hnevá, že si ju pletiem s matkou. Ale ja si ju predsa nepletiem, pretože ju môžem chytať aj tam, kde som mamu ani nevidel. No v poslednom čase nechce ani to a je celá mrzutá. Preto som kúpil romantické duetá, že sa naladíme na jednu nôtu. Ale vybuchla ešte viac. Zaliezla do kúta a vzlykala, či si nepamätám, ako mi vravela, že ako malá dostala ako jediná z triedy z hudobnej dvojku a odvtedy má mindrák spievať? Tragická historka, ako som mohol zabudnúť?! Ona kňučí, že som zabudol snáď na všetko o nej, ak som to vôbec niekedy zobral na vedomie. Utešujem ju, že na vedomí u mňa veľa nezáleží, ale v podvedomí mám všetky jej príbehy pevne zapísané a ovplyvňujú výraz môjho spevu. 

Tiež mi vyčíta, že nemám stabilnú prácu. Je fakt, že po rozpustení cirkevného zboru som sa dlhšie potuloval, ale v poslednom období sa situácia v krajine zlepšila. Tá prvá súťaž bola síce iba pre mladých, akoby nikto nad tridsať nemohol snívať o tom, že bude superstar. No potom sa umúdrili. Zúčastnil som sa mnohých castingov a zistil som, že túžba spievať je v národe silná, aj keď samozrejme, nie každému je dopriate. Ale ja som sa dostal do finále Mojej milej melódie, Drahej piesne, Vzácneho tónu, aj Sympatického akordu. A teraz opäť súťažím, veď Vitál je Vitál!

Všade ma čaká to isté. Stojím na pódiu, mieri na mňa tridsať kamier, potom hodnotenia šestnástich porotcov, pravda, je to trošku nepríjemné, ale ja to rád znesiem, veď čo iné by sa dnes malo podrobovať kritike a viacnásobnej reflexii ako nedokonalosti spevu? Myslím, že to je jediné správne miesto na konflikt.

Len u nás nie. Prišiel som na víkend domov, nečakal ma puding, iba nešťastná žena.

Nechce ma vidieť v telke, ale pri sebe. Chce sa rozprávať, ísť na obed, do prírody.

Neviem ako vám, ale mne sa zdá príroda dosť nudná. Vtákov je tam málo a stromy stoja mlčky aj sedemdesiat rokov, chytá ma z nich hrôza. Radšej siahnem do repertoáru a zaspievam jej krásnu pieseň Ľúbim ťa, Elise, ale namiesto Elise spievam Dana, tak sa ona volá. Pozriem na ňu, vystrúha krivú tvár a precedí „necítim to“. Chápem a ľutujem ju. Hudobné cítenie treba pestovať odmalička, inak zakrnie. Preto všetkým deťom odkazujem: Spievajte! Spievate. Spievajte!

Včera som s Vitálom postúpil do ďalšieho kola, ale v šatni ma zastihla hrozná správa. Dana spáchala samovraždu. Nečudujem sa. Osem hodín pracovať, to nie je pre človeka. Pevne však verím, že aspoň na druhom svete začuje hudbu sfér.