Všetci spolu, každý sám

Vždy, keď sa Jakub chystá pozerať nejaký film z univerzitného prostredia, alebo film s riekou, alebo o pirátoch, na jednej strane dúfa, na druhej sa obáva, že v ňom bude záber na veslujúcich veslárov. Znepokojujú ho až tak, že sa mu potom o tom sníva a na druhý deň ráno sa zobudí celý uveslovaný. A zároveň od nich nemôže odtrhnúť oči, fascinujú ho a priťahujú ako čosi, čo dôverne pozná, hoci, ak si pamätá správne, nikdy nevesloval.

Priesak z minulého života, konštatuje vždy jeho čarodejnica, osobná fanúšička New Age, o ktorej dušu má strach, lebo veľmi dobre chápe, prečo podobných ľudí upaľovali.

A mal by s tým čosi robiť, lebo jednoducho nie je v poriadku.

Regresná terapia? Ešte to tak. Ak náhodou naozaj Jakub má nejaké psychiatrické diagnózy (a niektoré z osobností, čo v ňom prebývajú, by ich naozaj mohli mať), fungujú vo vzácnej vzájomnej rovnováhe, sú vyladené, dopĺňajú sa a koexistujú v harmónii, ktorá Jakubovi v konečnom dôsledku umožňuje šťastný a pohodlný život bez výrazných výkyvov.

Jednoducho, bez ohľadu na to, či Jakub normálny je, alebo nie, so svojou psyché nemieni nijako experimentovať, ani nič skúšať, lebo kým funguje, netreba.

Veslovanie teda zostáva a bizarná hypotéza o tom, že Jakub bol v jednom z minulých životov galejníkom, ktorý od svitu do mrku vesloval, až si na to zvykol a chýba mu to, môže platiť. Jakub mohol byť galejníkom, je masívny, veľký, silný a vytrvalý, ak by športoval a posilňoval, pokojne by ho ostatné hlavohrude vo fitku mohli prezývať miesiželezo. A mocný je ako také hovädo. Silák, čo by sa sám uživil ako sťahovacia firma.

Na Jakubovi sú však zaujímavé aj iné veci: jeho prudérnosť a bigotnosť, jeho roztržitá slušnosť, galantnosť a až nemehlovská ústretovosť, s ktorou sa snaží vychádzať s konkrétnymi ľuďmi, hoci ľudstvo ako také vôbec nemá rád a človečina mu smrdí. Navyše si Jakub o sebe myslí, že je empatik a rád sa trápi ešte s niekým, alebo za niekoho, akoby mu jeho vlastné trápenia nestačili, a to už je celkom scestné.

Vždy, keď na Jakuba narazím, nedokážem sa zbaviť pocitu, že sa sem nehodí, nepatrí sem, je tu omylom, lebo pôvodne sa mal narodiť do celkom iného času a kdesi sa stala chyba. Jakub totiž neustále vzbudzuje dojem, akoby bol sám, celkom sám. Má priateľov, má rodinu, má kolegov, pričom všetci vrátane mňa si myslia, že doň vidia. Osamelý teda nie je, ale niekedy, keď sa Jakub díva len tak do blba, dá sa tá samota uvidieť v jeho očiach.

Nehodí sa sem, áno, to je presné – a navyše to vysvetľuje, prečo Jakub dokáže tak neskutočne liezť na nervy, pričom jeho jedinou ambíciou je pravý opak – na nervy neliezť, nikomu a za žiadnu cenu.

Jakub je môj, ale zdá sa mi, že každý poznáme takého človeka, ktorý sa sem nehodí. Sem do súčasnosti. Nie preto, že by súčasnosť nebola v poriadku, tá je v poriadku alebo neporiadku presne tak, ako boli v poriadku a neporiadku všetky iné doby, ale preto, že Jakubovia si s dobou, v ktorej sme ich spoznali my, nesadli.

Často podobných ľudí umiestňujeme do začiatku minulého storočia, predovšetkým bohémovia a básnici, ktorých už dnešok nedokáže oceniť, by práve tam našli svoje miesto, lenže môj Jakub nie je ten typ. Vnútorne možno aj hej, ale fyzicky v ňom jednoducho zhýralého básnika nie je vidieť.

To nie je Jakubov čas, možno napoleonské Francúzsko by ho prijalo za svojho, ako toho galejníka, ale ani tam sa mi nehodí, lebo hoci by bol Jakub ideálnym galejníkom, sotvakedy by bol schopný spáchať čosi, za čo by ho na tie galeje poslali.

Čo teda s ním a čo so všetkými ostatnými, ktorí sa sem nehodia? Hypoteticky, samozrejme. No nič, úvahy o konkrétnych časoch sú fajn, náležite zdeformovaných našimi predstavami o nich a ľuďoch, ktorí sa do nich hodia.

Keď tak listujem zoznamom priateľov a známych, nenachádzam v ňom nikoho, kto sa mi hodí práve sem, do tohto sveta a tohto času. A tak som sa niektorých spýtal a všetky odpovede sa zhodovali v tom, že náš čas môže byť fajn, ale kdesi, kedysi, s ich osobnostnými konfiguráciami, by sa im ch životy žili plnšie, ľahšie, zmysluplnejšie, bohatšie.    

Môže to znamenať dve veci. Alebo sa sem naozaj nikto nehodí, alebo je to takto v najlepšom poriadku, lebo naša doba sa nám zdá čudná práve vďaka našej vnútornej nekompatibilite s ňou. Nie je tým výnimočná, len to mnohé vysvetľuje.

Žijeme nie v súlade s našimi časmi, ale našim časom napriek, v permanentnom vnútornom konflikte s nimi a všetci občas uvažujeme nad tým, že sa sem nehodíme. Samota, taká zreteľná v Jakubových očiach, sa dá občas uvidieť v každých očiach.

Teda v každých až na moje, ja sa sem hodím dokonale, lebo mne sa to takto páči.