Dalí, naveky na predaj

Ak chce laik preniknúť do tajomstiev zručnosti zvanej interpretácia výtvarného diela, Salvador Dalí je vďačná a spoľahlivá voľba. Povrchný reklamný emblém surrealizmu, ktorého najväčším umeleckým, vlastne nie, bulvárnym konceptom bol jeho vlastný život, sa už stihol sprofanovať natoľko, že takmer nemôže dôjsť k mýlke, a Gombrichom podkutý výtvarný elév vždy spoľahlivo identifikuje nielen to, čo je na Dalího obraze namaľované, ale aj to, čo to má znamenať.

Ale čo, prešli sme si tým viacerí, tak načo to zapierať? Dnes si radšej na stenu zavesím plagát Simpsonovcov, ale aj tá Narcisova premena tam visela, aspoň kým neprišla o tajomstvá. A je to vonku: mal som Dalího veľmi rád, chvíľku, ale aj Saudka, a hoci sa mi to dnes ťažko píše, čosi v sebe by som zaprel, ak by som sa nepriznal.    

Keď má človek šestnásť a cíti sa inak, a trebárs by aj rád čosi vedel o umení, ale zatiaľ nevie, len veľmi chce, a ten Dalí sa mu primotá pod hľadajúce nohy mysle, prepadne mu, čoby nie. Poblúznenie môže trvať dva-tri roky a potom, keď dotyčný už aj čosi vie, Dalího opustí, stále ho rešpektuje ako iniciátora, zasvätiteľa, ale už si našiel iných, onakvejších šamanov. Lebo Dalí nemá čo ponúknuť, nie na dlhšie.

Nadchne excentrickou osobnosťou, sebavedomím, drzosťou, nadchne tým, čím väčšina avantgárd – a potom sa vyčerpá a putuje späť do police so životopisnými knihami, ktoré stačí čítať iba raz.

Lepšie reklamy na čokoládu ako Dalí aj tak nikto nikdy neurobil a niet toho andalúzskeho psa, čo by ma presvedčil o opaku.

Ak mal Dalí naozaj čosi z génia, tak sebastrednosť a z nej vyplývajúcu bizarnú tendenciu obklopovať sa viac-menej parazitmi, ktorí nielenže majstrovi neustále vravia, čo chce počuť, ale potom ešte o tom aj napíšu knihy.

Musí to byť zvláštny život, nie prázdny, zvláštny, ak jedinou jeho témou na spracovanie do životopisnej podoby zostanú v lepšom prípade ľudia, v horšom len človek, ktorého dotyčný v živote stretol. Inak akoby sa v tom živote nestalo nič viac, o čom by sa oplatilo písať.

Stan Lauryssens napísal knihu o tom, ako predával obrazy Salvatora Dalího, aj falzifikáty, vraj Dalího vlastnoručné falzifikáty Dalího. Kreatívny spôsob samohany a pravdepodobne výnosný, podľa Lauryssensovho životopisu veľmi.

Nie je to literatúra, len bulvár, číta sa to samo tak ľahučko, že ľahšie sa na to už len zabúda. O Dalím ako o výtvarníkovi-surrealistovi tam toho veľa nie je, zato je tam toho veľa o Dalím ako popkultúrnej ikone, ktorá predáva. Všetko a ešte aj sprostredkovane – nakoniec, to je jediný dôvod, prečo Stan Lauryssens svoju knihu napísal.

Bude sa predávať už kvôli Dalímu v názve, pravdepodobne, ale už nie tak, akoby sa predávala ešte pred dvoma dekádami, keď mená umelcov čosi naozaj znamenali. V svete peňazí pre múzy miesta niet, v odleskoch mincí sú to už aj tak len karikatúry.

Čítať si o Dalím je iné ako čítať si Dalího, extravagantní smilník nezabudol, že bol dada, a bulvár sa mu aj preto stal poslušným sluhom. So Stanom Lauryssensom je to presne naopak, slúži bulváru.

Podľa Lauryssenseovej knižky vzniká film, Dalího v ňom hrá Al Pacino, nie je to to jediné, čo dáva knižke zmysel, asi, len mne sa to tak zdá. Na Pacinovho Dalího sa teším, toho Lauryssensovho som len zniesol.

Lauryssens, Stan: Dalí a ja: (Ne)skutočný príbeh. Bratislava, Fragment 2008. Preklad Nataša Holinová. 216 strán.
www.fragment.sk