Všetko je na smiech

O čom sa nežartuje? Celkom vážne sa pýtam, aby som vedel. Nemám totiž zmysel pre humor, hoci sa snažím, často až úporne a potom nastane trápna chvíľa, s ktorou sa nedá urobiť nič, len si ju založiť do zbierky vlastných zlyhaní.

Ku cti mi slúži, že najčastejším terčom nedôstojných pseudovtipov som ja sám, moje trampoty, problémy, kríže a údely. Je to môj spôsob obrany: kým ma niekto zhodí, zhodím sa sám, pád je potom menej bolestivý. Občas sa mi však stane, že takýmto spôsobom skúšam uľahčiť údel niekomu inému, ale neuľahčím, len vopchám prst do čerstvej rany a spôsobím ďalší záchvat bolesti.

Môže za to, samozrejme, nedostatok taktu, neschopnosť správne vyhodnotiť situáciu a prekliate presvedčenie, že ľudia by sa nemali psychicky trápiť, ani keď ide o život. No vysvetľujte to človeku, ktorému ste práve spôsobili celkom nový záchvat plaču.

Nedá sa.

Telo je ešte teplé, na druhom konci telefónnej linky hovorí hlas, ktorý hľadá oporu a z vás nevyjde nič lepšie, len že je vlastne fajn, že telo už to má za sebou, aspoň odpadá problém s prijímačkami.

Ach, niekedy dokážem byť strašné hovädo, necitlivé, zlé, odľud, ktorému by mali vyhradiť vlastnú unimobunku kdesi v pustatine a nechať ho tam, nech trávi svoje dni vyrýpavaním čiarok do steny.  

Takto v úvodníku je mi všetko jasné, žiadny problém, áno, o niektorých veciach sa nežartuje, lebo určite nie sú na smiech. O akých? O konkrétnych mŕtvych deťoch, o sexe s rodičmi, o zrazených chodcoch, o neplodnosti, o domácom násilí a tak ďalej, až nakoniec prídeme k tomu, že žartovať by sa nemalo o väčšine vecí, o ktorých sa žartovať zvykne celkom bežne.

Samotný žart totiž nie je problém, problém je jeho adresnosť a čas, kedy odznie.

Sú totiž momenty, keď nikto nie je schopný žartovať.

Sú? Je odľahčenie situácie žartom, akokoľvek kritickej a hraničnej, naozaj nemiestne a nevhodné?

Určite, teda pravdepodobne, istý si nie som, nechcem sa biť do pŕs, že ja sa v podobnej situácii ocitnúť nemôžem, že jednoducho nemôže byť tak zle, aby som neskúsil zavtipkovať, ale nech bolo dosiaľ akokoľvek zle, s nepatričným žartom na perách javila sa situácia ešte horšie, ešte absurdnejšie, ešte nevydržateľnejšie a to mi napokon pomohlo situáciu nie zvládnuť, ale prečkať.     

Preto si myslím, že aj nevhodné, zraňujúce žarty v konečnom dôsledku situáciu nezhoršia, ale zlepšia.

Mám známeho (ak by som povedal, že priateľa, klamal by som, ale za známeho ho smelo považovať môžem), ktorému sa prihodila pre mňa najnepredstaviteľnejšia tragédia, vec, po ktorej už by som neváhal a hodil si mašľu, vec, zoči-voči ktorej nechcelo sa mi urobiť žiadny žart, akokoľvek nevydarený, len som sa ticho koril jeho životnej vôli a sile.

Prišiel o rodinu, dávno, a o zrak, nedávno, a ja som zareagoval celkom ľudsky, teda zbabelo, a hoci som formálne ponúkol pomoc, útechu a vyjadril účasť, zároveň som dúfal, že pri tom aj zostane. Lebo tragédia takýchto rozmerov ma prirodzene desí. Preto keď mi dotyčný zavolal, chvíľu som váhal, či zdvihnem.

A nezdvihol som, na rozdiel od môjho lepšieho ja, chlapíka, ktorý vo mne žije a strpčuje mi môj pohodlný prázdny život ignoranta.

Bol to fascinujúci telefonát, plný najbrutálnejšieho najčernejšieho humoru, počúval som, a keď som sa vo finále pridal, došlo mi, že teraz robíme jedinú terapiu, ktorá tomu človeku ani nie že môže pomôcť, ale aspoň mu nejako vyplní čas.

Budeme priatelia a dúfam, že keď bude mať svoju chvíľu a všetko to naňho doľahne, budem mať silu zažartovať. A budú to žarty o mŕtvych deťoch, manželkách a slepote. Nech sa budem snažiť akokoľvek, lepšie než tie, čo dával do telefónu, nevymyslím.

Bolesť zostáva, je to to posledné, čo mi zostalo, povedal v jedinej vážnej chvíli toho rozhovoru, nič iné sa s ňou robiť nedá, len sa na nej smiať. Vtedy viem, že je to naozaj, nielen zlý sen, z ktorého sa raz preberiem.

Žiť sa musí.   

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [88]