Amis a Robbins - drobnosti majstrov

Martin Amis, to je ten, že Londýnská pole, Šíp času, Peníze, Úspěch, Tajemný příběh, Noční vlak, Jiní lidé či Einsteinovy příšery, inak syn Kingsleyho „Šťastného Jima“ Amisa a jeden z najrešpektovanejších súčasných britských spisovateľov.

A Tom Robbins, to je ten, že I na kovbojky občas padne smutek, Parfém bláznivého tance, Další dálniční atrakce, Hubené nohy a všechno ostatní, Zátiší s Datlem, Když se z teplých krajů vrátí rozpálení invalidé a Vila Inkognito, inak syn svojho otca a jeden z najrešpektovanejších súčasných amerických spisovateľov.

Niežeby som predpokladal, že ktoréhosi z nich nepoznáte, to len chcem naznačiť, že knižky, o ktorých tu bude reč, nemá veľmi zmysel čítať, pokiaľ Amisa, respektíve Robbinsa nepovažujete za svojho obľúbeného autora.

Lebo ako Na návštevě u paní Nabokovové a jiná setkání (Amis), tak Pozpátku letící kachny (Robbins) sú výbermi publicistiky. Nejde o beletriu v tradičnom, epickom slova zmysle, naopak, v knižkách sú obsiahnuté eseje, črty, glosy, recenzie, rozhovory a reportáže, ktoré obaja autori vyprodukovali už ako renomovaní spisovatelia pre rôzne periodiká, denníky, časopisy a tak ďalej (napr. Observer, Esquire, Vogue, Evening Standard, ale aj House & Garden, National Geographic, The New York Times Magazine, Playboy, Ergo!, Harper´s či LIFE).   

Ono je to tak, že keď spisovateľ čosi dosiahne a stane sa veľkým, dostane sa do situácie, keď knihy predáva už samotné jeho meno. Funguje ako značka a ako výrobok od tej značky sa predáva slovo, vrátane toho, ktoré už raz na predaj bolo, len nie takto pohromade v knižke. Kto si také čosi kúpi? Ten kto značke dôveruje a obľúbil si ju natoľko, že za to každé ďalšie autorovo slovo je ochotný zaplatiť a ešte je vďačný.

Amis i Robbins sú majstri jazyka a keďže génius oboch sa dokáže prejaviť už na úrovni vety, ich kratšie, nebeletristické texty disponujú rovnakými štylistickými kvalitami ako rozsiahlejšie celky. Preto sa podobné výbery oplatí čítať, pre samo slovo, pre štýl, nie kvôli obsahu, o príbehoch v tomto prípade radšej ani nehovoriac (aj keď  je fakt, že súčasťou výberu Robbinsovho sú aj poviedky, básničky a piesňové texty).

Niežeby tie obsahy boli slabé, mnohé z nich sa však týkajú celkom konkrétnych udalostí, pri ktorých našincovi chýba kontext, takže ich informačná hodnota je takmer nulová. Sú síce autentickými dokumentmi svojej doby, ak vás ale napríklad neberú Rolling Stones, ťažko oceníte reportáž z ich koncertu datovanú do roku 1976.

Ešteže keď žurnalistiku robia spisovatelia, málokomu ide o fakty zvonka, dôležité sú tie, ktoré vypovedajú o nich samých. A na takéto čosi, na spoznanie autora cez jeho text, sú najlepšie tieto krátke veci, čo vychádzajú z ich zážitkov a odrážajú ich videnie sveta a ich postoj k životu.

Bulvár pre intelektuálov? Vlastne tak trošku hej, len ono slovko intelektuál nahraďme slovkami čitateľ a obdivovateľ.

Milé je a pre podobný druh spisby typické, že Amis i Robbins o sebe najviac prezradia, keď sa sami predstavujú ako čitatelia skrz texty venované kolegom spisovateľom.

Keď Amis píše o svojich kolegoch Grahamovi Greenovi, Johnovi Updikeovi, J. G. Ballardovi, Anthony Burgessovi, či dokonca Isaacovi Asimovovi, vždy je precízny a presný, ale predovšetkým, vždy je im dôstojným partnerom, ktorý nielen pozoruje a popisuje, ale nebojí sa ani kritickej reflexie. A ak aj potom niektoré z tých textov vyznejú ako chválospevy, dá sa im veriť, lebo čitateľ ich nevníma ako priateľské potľapkávanie sa po pleci. Zjavné je to predovšetkým v Amisovom portréte Isaaca Asimova. Amis si je v ňom vedomý faktu, že on a Asimov píšu inú ligu, a nezakrýva svoj až pohŕdavý postoj k Isaacovmu grafomanskému vŕšeniu textov, avšak nezabúda na fakt, že Asimov, hoci grafoman, stále zostáva obdivuhodným mysliteľom s neuveriteľne širokým záberom.

Keď píše o kolegoch spisovateľoch Robbins, je osobnejší, zaujímajú ho nie ako spisovatelia (Terence McKenna, Thomas Pynchon), ale ako ľudia. Dielo príde na rad až potom, keď sa im pokloní. Aj z týchto Robbinsových textov je však zjavné, že najväčšou témou si je on sám. Možno preto pôsobí Robbinsov výber na prvý pohľad zaujímavejšie, pútavejšie. Robbins sa totiž otvára cez veci, ktoré má rád, a keďže má obrovský dar sebairónie, je nielen múdry, ale aj veľmi, veľmi zábavný.

Amis zase pôsobí dramatickejšie, aj zdanlivo banálne texty (koncert Madonny) zaťažuje takým množstvom významov, že čitateľ čoskoro zabudne, že vlastne číta článok o spievajúcej dive. Vrcholom takéhoto zvýznamňovania je text venovaný šachovým partiám Garyho Kasparova a Anatolija Karpova, ktorý sa z obyčajnej reportáže posunie až kamsi k eseji venovanej psychológii vojny.

Martina Amisa i Toma Robbinsa mám rád, takže prečítať aj ich krátke veci, vydané v samostatných knižkách, som vnímal ako povinnosť. Neľutujem v žiadnom prípade, bolo to ideálne záchodové čítanie.

Ak by som ich ale rád nemal, sotva by som s nimi začínal práve takto. Lebo obaja sú to predovšetkým románopisci a toto sú bonusy, ktoré síce na chvíľku zasýtia, ale hlad po nových veľkých príbehoch nezaženú. Skôr naopak.

Vyberte si z toho, čo sa vám hodí, a knižky si prečítajte. Alebo nie. Aj tak dobre, aj tak.

Amis, Martin: Na návštevě u paní Nabokovové a jiná setkání. Praha, Volvox Globator 2006. Preklad Ladislav Šenkyřík. 230 strán.
Robbins, Tom: Pozpátku letící divoké kachny. Praha, Argo 2007. Preklad Michala Marková. 232 strán.

Knihy poskytol www.martinus.sk.