Cesty definitívne rozídené

Adrian Mole je len o päť rokov starší a hoci sme si dakedy náramne rozumeli a veľmi mi v puberte pomohol, dnes sa naše cesty definitívne rozišli. Zmenili sme sa za tie roky obaja a ak už momentálne nenachádzame spoločnú reč, neznamená to, že by sme na seba zanevreli.

Aspoň z mojej strany je to tak. Ako to vidí Adrian, netuším, ale upodozrievam ho troška, že ak sa teraz stretneme, už ma len zneužije v mene dávneho priateľstva. Neozve sa celé roky, potom sa zrazu objaví a ťahá zo mňa prachy. A ja mu dám, koľko žiada, hoci si vždy vravím, že teraz je to naposledy.

Naposledy? Dúfam. Naposledy sa Andy ohlásil na jeseň, chcel štyri stovky a ja som našiel v sebe dosť morálnej sily ignorovať ho. Nestretli sme sa teda síce, ale len do času, lebo dobehol cez Vianoce. Nakoniec totiž tie štyri stovky vymámil od manželky, vie, čo pre mňa znamenal, a že dosiaľ mi nie je ľahostajný, tak ho pozvala. No, pokecali sme, ale vlastne o ničom. Už si nesedíme ani ľudsky, ani záujmami a ani svetonázorovo nie. Adrian je labourista, parazituje na systéme, žije nad pomery, hoci si to nemôže dovoliť, a ľudia ako ja, len v Anglicku, na to doplácajú. Asi.

Z Adriana Mola sa stala jeho vlastná karikatúra, človek s rozvinutou obsedantnou poruchou osobnosti, grafoman, hlupák, nie naivný, ale jednoducho tupý. Presne ten typ, ktorý dokáže neuveriteľne rozčuľovať už len tým, že žije. Ak by existoval ako reálna osoba, dávno by sa váľal kdesi v tmavej uličke, zmlátený futbalovými výtržníkmi, ktorí sa predsa len rozhodli čosi urobiť pre Britániu.

Jeho jediné šťastie je, že je len plochou literárnou postavou, už nie hrdinom s precízne vykreslených charakterom a na základe psychologickej drobnokresby zreteľne odčítateľným motiváciami. Adrian koná nezmyselne nie preto, že by to vyrastalo z jeho osobnosti, z jeho frustrácií čí obáv, ale preto, že autorka ho potrebuje dostať do takej a takej situácie. O svoje dve deti sa nestará, nemá k nim žiadny vzťah, akoby neboli, objavia sa len vtedy, keď pani Townsendová potrebuje dať skrz Adriana vedieť, čo si myslí o vojne v Iraku. A tak je to so všetkým. Zle postavený príbeh, zle napísaný, vytratil sa dokonca i Adrianov pomerne unikátny štýl. Áno, toto môže byť problém prekladu, ale len sčasti.

Britskej spisovateľke Sue Townsendovej sa stala najhoršia vec, ktorá sa píšucemu autorovi môže prihodiť. V krajine Dickensa, Wildea, Amisa a Lodga napísala geniálny román, to hej, len to nebolo jej zámerom a zjavne netušila, ako sa jej to podarilo, a tak uviazla na mieste, z ktorého niet vyslobodenia. Stala sa autorkou, od ktorej sa prirodzene čaká, že všetko ďalšie, čo napíše, bude možné merať rovnakým metrom ako Tajný denník Adriana Mola. Lenže to nejde, pretože Tajný denník Adriana Mola je nielen výborný román, ale aj román populárny do tej miery, že nikto nič iné od Townsendovej veľmi nechce čítať. Ku cti jej slúži, že jej romány mimo moleovskej série sú všetky lepšie ako Adrianove pokračovania, akurát to nikoho nezaujíma.

A keďže aj spisovateľka potrebuje z niečoho žiť, predovšetkým potrebuje byť čítaná, píše Sue to, čo sa od nej chce – vždy nového a nového Mola, ktorý je vždy slabší ako ten predchádzajúci, a medzitým tvorí to, čo sama chce. Romány Kráľovná a ja, Coventry na úteku či Inkognito pokračovania moleovské vo všetkom presahujú: v nápadoch, v literárnej erudícii, kompozícii, štylistike, no žiadny z nich nie je taký populárny a taký obľúbený ako Adrian. Sue teda smolí ďalej osudy svojej ťažiskovej postavy, mrzačí jej život a vymýšľa nepravdepodobné zápletky, aby sa zavďačila čitateľom a nakladateľom a možno sama sebe dokázala, že má ešte čo povedať.

Nemá, Adrianov príbeh sa skončil zverejnením jeho tajného denníka, ostatné je zotrvačnosť. Už Úprimná spoveď je slabšia, ale keďže po prvýkrát tu vyšla naraz s Tajným denníkom, neprekáža to až tak veľmi. Pri ostatných – pri Najbúrlivejších rokoch, Rokoch pri kapučíne a najnovšie pri Zbraniach hromadného ničenia – je to problém. A čoraz väčší.

Pätnásťročný Adrian si pred vyše dvadsiatimi rokmi našiel veľa priateľov, ktorí naňho jednoducho nemôžu zabudnúť, nech by sa z neho stal ktokoľvek, čokoľvek. Keby ho spoznali neskôr, viac po ňom nešteknú, ale keďže priateľstvá z mladosti sú o našej pamäti, vždy im dáme novú šancu. Tie stretnutia sú sklamaním, ale človeku to jednoducho nedá, nestretnúť sa znova, keď je možnosť.           

Townsendová, Sue: Adrian Mole a zbraně hromadného ničení. Praha, Mladá Fronta 2007. Preklad Veronika Volhejnová. 408 strán.

Román poskytol www.martinus.sk.