Prichádza farbistý život. Konečne.

Pôvodne to mal byť úplne iný text o úplne inej kapele. Malo to byť konečne kritické, tú (britskú gitarovú) kapelu nemám rád, pretože je slabá a dávajú jej neúmerne veľa priestoru. Ale o nej možno niekedy inokedy. Meno neprezradím.  

Naopak, Cajun Dance Party mám rád od prvého épéčka, ale pojem the next big thing nechám iným kolegom. Dnes im konečne vychádza debutová platňa.  

A nie prostredníctvom akejsi pokútnej značky, hoci aj tie máme právom viacerí v láske. V prípade tejto kapely ide o label XL Recordings, domov mien, akými sú napríklad Sigur Rós, Radiohead, The Raconteurs, The White Stripes či Vampire Weekend.

Cajun Dance Party žijú v Londýne, zaujali minulý rok singlami The Next Untouchable či Amylase, ktoré nájdete i na The Colourful Life. Zaujali aj na letných open airoch, trebárs na Glastonbury alebo Readingu.  

Prvé CD vychádza až teraz, z dôvodu číro prozaického: detváky museli najskôr zmaturovať, až potom sa oddať nahrávaniu a následnému koncertovaniu. Štúdiový deficit spôsobený školskými povinnosťami sa teraz chystajú kompenzovať hneď dvoma platňami za rok. Velikášske? Uvidíme. Súdiac podľa prvej ani nie.  

Staršie single sú nahraté precíznejšie, zvuk je vyčistený, vokály i nástroje viac a detailnejšie ladia. Žiadna vata, možno aj vďaka striedmosti v počte songov. Platňa plná pocitov, farebných odtienkov. Veď napokon, Bernard Butler, exgitarista Suede, v úlohe producenta nepúšťa do sveta sračky. Platí však staré známe: ak sa dostaví dobrý song, na zvukovej vycibrenosti (až tak) nezáleží. Ak je tu aj tá, radosť z dobrej muziky sa zdvojnásobuje.  

Daniel Blumberg nemá ničím unikátny hlas, a jeho spev je predsa pútavý vďaka oddanosti a akejsi večne prítomnej melanchólii. No a ďalší spoluhráči (Vicky Freund – klávesy, synťáky, Robbie Stern – gitara, Max Bloom – basa a Will Vignoles – bicie) zasa majú dar spojiť sily pre výslednú atmosféru (alebo efekt, ak chcete). Výsledných deväť skladieb má skvelú dynamiku, vďaka pridaným nástrojom (napríklad husliam alebo geniálnym klávesom!) je to emocionálna pochúťka bez emoidných trendy tendencií. Aj keď nič proti nim. 

Prvý singel The Next Untouchable má dokonalú klubovo-improvizačnú gradáciu a hoci na platni znie v porovnaní s prvotnou podobou vyšperkovane, nie div, že v roku 2006 sa na BBC stal najlepším demom. Ďalší Amylase napriek trošku infantilným popevkom (You‘re the catalyst that make things faster) neotravuje, po viacnásobnom vypočutí ostáva v hlave. Ešte viac to funguje pri aktuálnom The Race. Riffy z úvodu pokračujú v priebehu celej ódy, pridáva sa spev vykračujúci si k jasnému cieľu: úzkostlivému záveru so sláčikmi a keyboardmi, ktorý si obľúbite. A možno aj pasáž približne v strede songu, keď máte frontmana Blumberga v jednom uchu spievajúceho, v druhom paralelne rapujúceho The minute that I saw your face / I forgot about the race – na tento záverečný verš sa nezabúda.  

Potom tu ešte máme trúchlivý lovesong No Joanna, kde stačí minimalistická gitara, husle a smutný spev, ženský vokál v záverečnej The Hill, The View & The Lights alebo svieži indie gitarový pop v The Firework. Náročné počúvanie nečakajte, ale na druhej strane, veď niekedy je také vyčerpávajúce. The Colourful Life len plynie. 

Takže možno spolu s CDP prichádza farbistý život, možno už viac nebudeme sedieť v sivej čakárni. A možno to opojenie vyprchá. Uvidíme. Pekný album.