Môj macík

Neznášam ten jeho bachor. Prevísa mu nad nohavicami a on stále žere. Neverili by ste, ale niekedy obeduje už o desiatej. Nie z normálneho taniera. Z takého obrovského, aké teraz vidno v reštauráciách. Taký si kúpil, inak ho domácnosť nezaujíma. Tašky z Tesca vždycky vláčim ja. Len čo prídem, strčí do nich nos a do rána všetko zmizne. Keď chcem raňajkovať, musím si rožok schovať do skrine. Ale najhoršie je, že so mnou nechce ísť na Oravu, pozrieť moju starú matku.   

Idem kúpiť lístky na vlak, povie mne nekupuj. Žartuje, poznám ho, celé roky to isté. Ani ja sa nezmením. Kúpim dva na Dargov, druhá trieda, nefajčiar. Neznášam to jeho fajčenie. Stále musí mať niečo v hube. Chýba mu cumeľ. Minule fajčil vo vlaku na wécku. Chytili ho za Trnavou, pokuta dvesto korún. Prišiel si pýtať odo mňa, nemá pri sebe ani korunu.

Pýtam sa ho čo ti zbalím? Povie mne nebaľ nič. Prečo ma stále takto vytáča? Ten jeho večný vzdor, ako malý chlapec ! Ale ja sa pýtam len tak, lebo je lepšie rozprávať ako mlčať. Ja predsa viem, čo mu mám zbaliť. Trenky, košeľu, nohavice. Život s chlapom nie je žiadny hlavolam.

Je to síce len Orava, ale mám cestovnú horúčku. Behám po byte, zbieram z kútov svoje nervy krehké ako pavučiny a do toho to prekliate šuch, šuch! Sedí v izbe a strúha betlehem. On je totiž umelecký rezbár a po revolúcii si pomyslel, že národ pochytí veľká vlna zbožnosti. Predá jeden za pol roka, no vyrába ich na páse ako Volkswageny. Šuch, šuch, len aby sa so mnou nemusel rozprávať. Niekedy si myslím, že by zarobil viac, keby vystrúhal satana, taká je dnes doba. Veď ani on nie je ktovieako zbožný. Do kostola nechodí, Bibliu nečíta. Nemá to myšlienku, ani umením sa to nedá nazvať. Proste betlehem pre betlehem. Ani ja do kostola nechodím, iba na Orave. Nestíham. Celý víkend behám s vechťom po byte a zberám piliny z Jezuliatka. 

Tak. Kufor stojí pri dverách. Vyjde z izby, pozrie naň a cestou na záchod utrúsi ja nejdem. Viem, že len žartuje, ale pochytí ma amok. Sme predsa manželia, patríme k sebe. Keď si predstavím, že idem po dedine, staré tetky vykúkajú z okien a pýtajú sa, kde máš muža?!, zatmie sa mi pred očami. Tak to robili, keď som mala tridsať. Haló, slečna, niečo vám chýba! Počula som v  pohľadoch tých skromných žien. Nemôžete žiť sama! Šikovnými rukami mi vyšili do duše memento. Keď sa mi napokon podarilo dotiahnuť niekoho pred oltár, už to nechcem nikdy počuť! Človek je predsa tvor spoločenský. Odmalička nadväzuje láskyplné vzťahy s mnohými ľuďmi.

Nevychádza z wécka, pustil si ventilátor. Míňať – to vie, len keby zarobil. Zakričím vylez! Nič. Búcham na dvere. Napokon vylezie a povie nejdem.

- Prečo mi to robíš, ty ma vôbec nemáš rád!

On na to, že ani ja jeho, že ho neznášam, len neviem byť sama. Neznášam! – trochu silné slovo, nie?! Tak netvrdím, že som do neho zbláznená, po dvadsiatich rokoch manželstva to nemôže byť žiaden romantizmus. Skôr postmoderna, ale to osemnásťroční nechápu. Viem to, učím ich, aj keď uznám, že s tou zasnenou devou, ktorá prednáša o Sládkovičovi, mám teraz máločo spoločné. Ideály mladosti už nechovám ani vo vitrínke. Musíš sa vydať a napokon aj chceš. Veď ani dieťa nezaspáva samo. V ruke drží plyšového macka. Čo na tom, že nemá dušu. Hlavne, že sú dvaja. 

Zalezie späť k sebe. Musím si dať upokojujúci kúpeľ. Keď ma vo vani začnú na chrbte škrabať piliny, spomeniem si na Boha. Čo si raz spojil, zajtra nerozpojuj!

Je pekné ráno. Stojíme na stanici s kufrom. Sme tu trošku skôr, lebo ja mám vždy veľké nervy, že to nestihneme. Celú noc som nespala. Ale teraz tu stojíme, spolu. Vedľa diskutujú japonskí turisti, počujem každé slovo, lebo my sme ticho ako sochy. Ale nerozumiem ani jednému. Svet je čudný, už som sa s tým zmierila. Vlak sa napokon tak či tak prirúti na perón. Pohneme sa k nášmu vozňu, on berie kufor, ale pred schodmi ho zrazu hodí na zem.

- Nejdem!

Zamrznem a ľutujem, že nie som žiadna hysterka. Na verejnosti som krotká ako ovca. Decentne zoberiem kufor a s húfom Japoncov postupujem do vozňa.

Našťastie, mám miesto pri okne. Zapálil si, prechádza sa, asi čaká na kométu, ktorá mu ukáže smer. Mohli by tie okná občas očistiť, takto nevidí magickú príťažlivosť v mojich očiach. Držím sa, ale po piatich minútach explodujem. Vstanem, stiahnem okno a z celej sily zakričím: Ty hovado!

Všetci sa obzrú na umeleckého rezbára, ten zbledne a rozbehne sa k vlaku. Naskočí. Vlak sa pohne. Za chvíľu je v kupé. Usadí sa oproti mne a skloní hlavu. Po chvíli povie daj rezne. Otvorím kabelu a vytiahnem sáčok. Vypražila som sedem. Veď ich tak rád, ten môj macík.