Ako hľadať zlatý poklad a liečiť otravu jedom

Hrady Českej cesty. Ako pekne by znel názov tematického okruhu, ktorý by sa tiahol z jednej strany Malých Karpát na druhú. Nikto ho však nezrealizoval. Hoci v najnovších turistických mapách sa zaniknutá historická Česká cesta už objavuje. Ako zaujímavosť. Napriek tomu sa jej strážcovia, stredoveké hrady, publikačnej popularite netešia. Dnes si predstavíme aspoň jedného z tých stredovekých strážcov. Hrad Korlátka.

Zrúcanina hradu leží vo výške 455 metrov na zalesnenom výbežku nad obcou Cerová. Správnejšie by bolo napísať nad obcou Cerová – Lieskové pri miestnej časti Rozbehy. Tento zemepisný hlavolam vznikol tak, že v 80. rokoch 18. storočia obec Cerová vyhorela. V roku 1890 ju pripojili k Lieskovému. A v roku 1974 k nim pripojili aj Rozbehy. Tri samostatne sa vyvíjajúce obce sa stali jednou. Z nich práve Lieskové, pod názvom Liezko, sa v roku 1324 spomína ako príslušenstvo hradu Korlátka.

Jeden z najstarších písomne doložených hradov na Slovensku
Turistický sprievodcovia aj Súpis pamiatok na Slovensku tvrdia, že hrad postavili v polovici 13. storočia. Dr. Mikuláš Jesenský v článku Výpravy za prachom pokrytými skrýšami, hradnými zrúcaninami a dobovými listami píše, že hrad sa spomína v listinách už v roku 1041. V tom prípade by to bol jeden z najstarších písomne doložených hradov na Slovensku. Na svoju veľkú úlohu v slovenských – správnejšie uhorských – dejinách si počkal do 14. storočia. Patril do lénneho panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Ten po Rozhanovskej bitke oň prišiel. Pravdepodobne sa stal hrad terčom niektorého z útokov, pretože v roku 1315 bol opravený. Kráľ Žigmund ho v roku 1394 daroval Ctiborovi zo Ctiboríc, po ktorého smrti opäť pripadol kráľovskej korune. Matej I. Korvín si jeho predajom zástupcovi nemeckého rytierskeho rádu Jánovi Plaknerovi vylepšil finančnú situáciu. V roku 1485 do jeho kasy pribudlo 6 000 zlatých. Korlátku tvoril horný hrad nepravidelného tvaru s gotickým jadrom. V druhej polovici 16. storočia po stavebných úpravách bol doplnený o renesančné opevnenie. Obývaný bol až do 18. storočia. Postupne sa na ňom vystriedali rody Pongrácovcov, Apponyiovcov a naposledy Windischgrätzovcov. Tým patril až do konca 2. svetovej vojny. Zaujímavé je, že dobové pramene spomínajú hrad vo veľmi dobrom stave ešte v roku 1742. Vtedy tu bývali už len hajdúsi, ktorí strážili väzňov v hradných pivniciach.

Ukryté poklady nájdete len s kvetom papradia
Zdanlivo nenápadný hrad sa opakovane spomína v súvislosti s ukrytými pokladmi. Podľa jednej z verzií o ukrytom bohatstve sa pod hradom kľukatí podzemná chodba. Na jej konci má byť zasypaná kolmá šachta. A na jej dne skutočný zlatý poklad. Podľa druhej verzie je na hrade zasypaná studňa, ktorá skrýva poklad. Objaviť ho je možné len na svätého Jána. Nájde ho iba ten, kto bude mať kvet papradia. Druhá alternatíva, ktorá sa s kvetom nespája, je pravé poludnie Bielej soboty. Svojho času v týchto dňoch prenikli do podzemia miestni drevorubači. Po prvýkrát ich vyľakali strážcovia – duchovia. Po druhýkrát, riadiac sa radou starej bylinkárky, po celý čas odriekali otčenáš pospiatky. Pravdepodobne by uspeli, keby hlásnik neodtrúbil koniec dňa. Podľa ich slov už videli záblesky zlata, keď sa museli zvrtnúť a utiecť von. Ak by to nestihli, ostali by v podzemí uväznení navždy.

Šokujúce liečenie tráviacich problémov kráľa Žigmunda
Skutočný príbeh z roku 1404 spomínajú už všetky novšie publikácie o histórii slovenských hradov. V auguste toho roku tam priviezli polomŕtveho kráľa Žigmunda. Vo vojenskom tábore pri Znojme sa nakazil týfusom alebo červienkou. V každom prípade trpel na problémy s trávením, o ktorých mnohí usudzovali ako o dobre naplánovanej otrave. Eberhard Windeck, Žigmundov životopisec, spomína, že rakúske knieža Viliam poslal za kráľom na hrad Korlátka zázračného felčiara. Diagnóza bola jasná a terapia šokujúca. Nechal Žigmunda na niekoľko hodín zavesiť za nohy dolu hlavou na hrazdu. Aby z jeho kráľovského majestátu vytiekol jed. Podarilo sa. Pacient vyzdravel a lekár prežil.

Petržalskí skauti zaspali možnosť hrad vyčistiť
Dnes ostalo z hradu zachovaných niekoľko fragmentov horného hradu a súvislé úseky dolného opevnenia. Na škodu veci aj napriek dobrej dostupnosti je hrad takmer neviditeľný. Náletová zeleň a divo rastúce dreviny ho z veľkej časti prekryli. O to viac návštevníka prekvapí informácia na tabuli pri ceste vedúcej k hradu. Informuje o tom, že hrad je v starostlivosti skautskej skupiny z Bratislavy-Petržalky. Škoda, že mladí skauti nevyužili možnosť, ktorá sa im naskytla v lete roku 2005. Na svahu protiľahlého kopca sa konal výrub stromov. Možno sa dalo dohodnúť a vyčistiť aspoň najtesnejšiu blízkosť ruín od stromov, ktoré ich ničia svojimi koreňmi a konármi. Prípadne si zobrať príklad z východného Slovenska, kde hrad Čičava vyčistili od drevín nezamestnaní z obce v rámci verejno-prospešných prác.

Veterný park v hmle vytvára fantastickú scenériu na fotenie
Novou atrakciou v blízkosti hradu je veterný park. Nachádza sa na Vápenkovej skale asi 1 km od hradu. Štyri veterné turbíny umiestnené na 76 metrov vysokých stožiaroch sú viditeľné z prístupových ciest k hradu. Spolu s lopatkami vrtule toto technické dielo dosahuje výšku 100 m. Do prevádzky bol park odovzdaný v auguste roku 2003. Výkon turbín je v závislosti od rýchlosti vetra 3,5 – 16 m/s, 200 až 660 kW. Predpokladaný výkon uspokojí spotrebu energie pre 1 500 domácností. Ročne ochráni ovzdušie od produkcie kysličníku uhličitého z fosílnych palív v celkovom objeme 3 270 ton. O tomto všetkom informuje tabuľa pri päte jedného zo stožiarov. Pokiaľ budete k hradu stúpať po lesnej ceste od obce Prievaly za hmlistého počasia, veterné turbíny vás prekvapia zvláštnym divadlom. Hmla a sporadicky sa objavujúce lopatky dávajúce o sebe vedieť neustálym svišťaním navodzujú atmosféru veľmi odľudšteného, postkatastrofického vedecko-fantastického filmu. Veľmi som sa tešil z toho, že som mal k dispozícii čiernobiely film. Bol som presvedčený, že zachytiť na ňom túto zvláštnu scénu nebude žiaden problém. Bol.

Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [4]